Kamarát Janko Kulich mi poslal pozvánku na 10. pokračovanie festivalu Folkové Bojnice. Je to krásna akcia, ktorú sme spoločne vymysleli. Ani jeden z nás asi nikdy nezabudne ako sme v prievidzskej krčme U Zbrojnoša (ktorá vtedy vyzerala úplne ináč ako vyzerá dnes) s nekonečným nadšením načmárali dramaturgiu troch dní na papierik od účtu za kofolu. Pri prvom ročníku som ešte aktívne pomáhal ako organizátor ale potom som tieto veci prenechal Jankovi. Rozhodli sme sa začať poskromne, len s jednodňovou akciou, ale keď sa ukázalo, že menej je niekedy naozaj viac, Janko od ambícií festival zväčšovať upustil. Dnes je FolkBoj, ako ho familiárne nazývame, stále v jeho (dobrých) rukách, zvoľna presahuje hranice žánru i republiky a jeho návštevníkov zďaleka netvoria len ľudia z blízkeho okolia. Zmienku o ňom nájdete i v encyklopédii Folk na Slovensku.

Ak ešte nemáte program na 15. decembra poobede, zavítajte do Mestského kultúrneho strediska v Bojniciach. Bude dobre.

Musel som sa naozaj schuti zasmiať, keď som si predstavil Ostrovanku s akou radosťou (a snáď i hrdosťou) oznamuje Zaneprázdnenej pri ich prvej ceste londýnskou Victoria Line na stanici Seven Sisters, že "...tuto Petiar bol!". Pravda je, že na to miesto som sa dostal prvýkrát len o pár minút neskôr, keď som ich pravdepodobne míňal vo vlaku idúcim opačným smerom, ale to je celkom iný príbeh. Ten, ktorý vám chcem teraz rozprávať, je o "naozajstných" Seven Sisters - sústave siedmych veľkých snehovobielych útesov na južnom pobreží Anglicka.

Christian Cuff, Gustav Haggren a Helena Arlock. To sú mená troch pesničkárov, ktorí spoločne tvoria švédsko-americké akustické trio Indienational. Spoznali sa len začiatkom roku 2007, keď boli švédi Gustav a Helena na turné po USA. Tam sa stretli s Christianom, ktorý im nielen dohodil množstvo ďalších príležitostí na účinkovanie, ale sa k nim na zvyšok šnúry aj pridal ako hudobník. O pár mesiacov na to ohlasuje tento projekt turné aj po európskych krajinách. Ako sami uvádzajú na ich webe, budú to akustické koncerty postavené najmä na kombinácii zvuku dvoch gitár a jedného violončela. Po každom z nich si zahrajú spoločne s miestnymi hudobníkmi, z ktorých si nakoniec vyberú jedného, ktorý s nimi odohrá predstavenia v ostatných mestách konkrétnej krajiny. Vďaka agentúre Camille ich budete môcť v prvý decembrový deň počuť aj v bratislavskom Kultúrnom dome Lúky.

Zobudil som sa dnes podstatne skôr ako mávam vo zvyku a to aj napriek tomu, že v piatok zvyčajne pracujem z domu, takže odpadá cesta do práce (mohol som napísať "otravná cesta...", ale niekedy je celkom fajn). Stojac pred naším domom, počúvajúc susedových syna ktorý default plače a inhalujúc nejaké nezdravé veci všimol som si, že je náš trávnik nádherne pokrytý jesenným lístím. Celkom mi to zdvihlo náladu a v mysli som zosnoval peknú fotografickú kompozíciu. Aspoň otestujem môj nový statív. Lenže potom som sa doma rozčuľoval nad človekom, ktorý pre dnešný deň zostavil predpoveď počasia. Keby sa aspoň pozrel z okna, nemusel zo mňa robiť blbca. Ja viem, že na slovenské "preskakovanie kaluží" sa to ani zďaleka nechytá, ale polooblačno a 19 Celziových stupňov vyzerá fakt úplne ináč. Uf, ale som sa zase rozkecal, čo? Nebojte sa, toto nie je to čítanie na víkend, mám pre vás niečo omnoho lepšie.

Z mojej poslednej návštevy na Slovensku som si, okrem iného, priniesol aj CD formácie, ktorú považujem za špičku v oblasti akustickej hudby (možno nielen) na Slovensku. Acoustic Colours dali o sebe prvýkrát vedieť začiatkom roku 2003, keď pomerne v tichosti vydali vo vydavateľstve Gnosis svoj prvý album Michal Vavro & Stano Palúch - Acoustic Colours. Keďže každý zo štvorice muzikantov, ktorá sa stretla na jeho nahrávaní (Michal Vavro, Stano Palúch, Luboš Novotný a Juraj Griglák) má veľa iných hudobných aktivít, ich koncertné vystupovanie bolo skôr sporadické a často v zmemenom personálnom, či nástrojovom obsadení. Preto ma príjemne prekvapilo, že vydaním ďalšieho albumu potvrdili, že sa nejednalo o jednorazový projekt. Dobro Luboša Novotného vystriedala rytmika Aidži Sabo a po štyroch rokoch je prostredníctvom vydavateľstva Velvet Music na svete Natural Fusion.

Britská rocková skupina Radiohead ohlásila vydanie ich nového albumu In Rainbows na 10. októbra tohto roku. Táto správa nie je až taká prekvapivá, pretože sa jedná o jednu z najinovatívnejších a najúspešnejších kapiel vôbec a je prirodzené, že čas od času natočia niečo nové. Omnoho zaujímavejšia bola informácia o tom, ktoré vydavateľstvo bude za týmto počinom stáť a aká bude cena ich najnovšieho albumu. A tu je odpoveď: žiadne a žiadna.

Prišla mi e-mailom pozvánka na akciu, ktorá podľa jej popisu vyzerá veľmi zaujímavo a tak som sa rozhodol, že ju zverejním aj tu. Mám vydavateľstvo Slnkorecords veľmi rád, pretože sa mi veľmi páči muzika, ktorú podporujú a propagujú. A práve takýto štýl hudby si budete môcť vypočuť v popradskom klube Zóna a iných scénach na východnom Slovensku. Jedná sa o viacero samostatných koncertov v priebehu októbra, pri organizácii ktorých pomohli aj Mesto Poprad a Rádio_FM. Ak vás to zaujíma, pozvánku priamo od Slnkorecords nájdete v pokračovaní článku.

Spôsoby, akými sa dostávam k novej hudbe, bývajú veľmi rôzne. V tomto prípade mi pred pár dňami kolega v práci bez slova položil na stôl CD od istej Feist s názvom Let It Die. Hoci viem o tom, že náš hudobný vkus je v mnohom podobný, bolo to prekvapujúce gesto a preto som tušil, že pôjde o niečo neobyčajné. Ešte som počúval len tretiu pesničku, keď som to vedel naisto.

Pôvodne som si myslel, že sa celá záležitosť vysvetlí, dotyční ľudia si navzájom rozumne vysvetlia pohnútky svojho konania, ospravedlnia prípadné prešľapy a na konci sa ešte zasmejeme nad malichernosťou situácie. A čo sa to vlastne stalo? Totiž, nemenovaná slovenská country kapela si vytvorila profil na jednom zo social networking webov, ktorých sa s príchodom Web 2.0 (to je ten výraz čo nikto nevie čo znamená, ale všetci ho používajú na označenie toho) urodilo naozaj neúrekom. Áno, ja viem, že je to celkom normálne. Normálne ale určite nie je to, čo sa dialo potom. Ak by som to mal charakterizovať čo najstručnejšie, tak by som použil jednu z obľúbených viet z britského sitcomu Červený trpazlík: "Máme mezi sebou příšerný hovado."

Musím sa hneď na úvod priznať, že aj ja som takmer veril tým hlúpostiam čo o pštrosoch kolujú. Teda že v ohrození schovávajú hlavu do piesku, mysliac si, že keď nevidia, nie sú videní. Ale keď som si skúšal predstaviť ako chudák vták, bez pomoci čohosi ako rúk, čeliac smrteľnému nebezpečenstvu skúša zobákom vyhĺbiť v piesku jamu dostatočne veľkú na to, aby tam schoval hlavu aspoň po úroveň očí, pochyboval som. Navyše - veď teoreticky stačilo oči zavrieť alebo sa pozerať niekam inam. Toto by vyriešilo aj otázku času, ktorého je väčšinou v nebezpečenstve minimum a stráviť posledné chvíle života beznádejným hrabaním sa v piesku nie je žiadna výhra.