Posledné turné Davida, alebo prvé turné Romany?

Prvý októbrový večer v Ríme vyšiel skvelo. Počasie bolo akurát na koncert o deviatej hodine a hoci ma moja hostiteľka pripravovala na to, že večer už možno bude treba aj nejakú bundu, zvládol som to v mikine. Vchod do Circo Massimo som našiel poľahky - čoraz mohutnejší prúd ľudí v tričkách skupiny Pink Floyd, zlievajúci sa z bočných uličiek, ma k nemu doviedol neomylne. Po niekoľkých kontrolách (lístok, security, fľaše s nápojmi...) som už stál pri stánku s merchom aby som si z koncertu odniesol aj nejakú pamiatku. Tričko a hrnček. Potom počkať na kámošov aby sme si dali predkoncertné pivko. No, pivko. Heineken mali. Ale dalo sa to piť. Ako sa blížila deviata hodina, išli sme sa usadiť.

Ja som mal miesto v ôsmom rade, trochu bokom od stredu. To znamená, že videl som dobre, ale zvuk som mal viac pravý kanál ako stereo. Toto boli miesta za najviac peňazí, čo malo tú výhodu, že tu budú prakticky len hardcore PF a DG priaznivci a teda prišli počúvať. Lenže zároveň to má tú nevýhodu, že tu budú aj "prominentní" návštevníci, ktorí prišli z neviem akého dôvodu. Pán sediaci vedľa mňa celý koncert predriemal a pár za mnou sa väčšinou rozprávali. Zvukár však nešetril na hlasitosti, tak mi to vadilo len v pár veľmi tichých pasážach.

Koncert začal tak, akoby mal začínať úplne každý koncert. Takmer presne o 21:00 a bez predkapely. Na pódium vybehol Guy Pratt aby oznámil ľuďom, nech si radšej užijú to, čo sa deje na pódiu ako natáčanie na mobil. Spravil to veľmi veselo - je to zábavný týpek. Ak ste nepostrehli jeho lockdownové videá na youtube, určite si ich pozrite. Ukazuje v nich rôzne basové linky a triky a vtipne okolo toho kecá.

A potom už zazneli prvé tóny piesní 5 A. M. a Black Cat. Obe sú takými intro skladbami, ktorými David zvykne začínať svoje albumy. Prvá z nich konkrétne Rattle That Lock (2015), druhá najnovší Luck and Strange (2024). A aby teda pokračoval v duchu jeho novinky, odpálil hneď aj Luck and Strange, na konci ktorej si dovolil gitarové sólo dlhšie ako na štúdiovej nahrávke. Akoby nám tým chcel ukázať - aha, som vo forme a takto to bude celý večer!

Malá odbočka - po predchádzajúcich koncertoch (v Ríme bol tento už štvrtý) sa na internete objavila aj kritika že sa veľa mýli, nehrá dobre a nespieva dobre. Že už to vzhľadom na jeho vek (78) nie je ono. Aj som sa toho trošku bál, ale po spomínanom úvode som všetky obavy zmizli. Kde-tu mu ešte ruka ušla, kde-tu bolo vidieť neistotu, ale všetko, čo zahral, bol Gilmour - taký, akého ho obdivujem. Ak niekto čakal presne tie isté sóla ako na štúdiových nahrávkach a spev ako keď mal o 30 rokov menej, mohol byť sklamaný, ale ak by mi išlo o toto, pustím si doma platňu.

Poďme ďalej. Tlkot srdca (z reproduktorov) a ďalší z albumových intros ohlásil začiatok Dark Side of the Moon (1973). Niečo o čom som si myslel, že už naživo nikdy počuť nebudem. Takmer ma zdvihlo zo sedadla, zaliali ma zimomravky a niečo mi spadlo do oka. "Breathe, breathe in the air!" kričal som z plného hrdla. Počas Time sa ukázalo aj okrúhle platno, akýsi vizuálny trademark skupiny Pink Floyd s animáciami hodín typickými pre túto skupinu. Na pár minút som sa ocitol na Strahove v roku 1994.

Po ochutnávke ich najúspešnejšieho albumu sme sa posunuli v histórii ešte tri roky dozadu a zaznela Fat Old Sun z Atom Heart Mother (1970). V jej závere je sólo, kde David vôbec nezaváhal. Podobne ani pri inštrumentálke Marooned, ktorou začal vyberať čokoládky z bonboniéry s nápisom Division Bell (1994). Po inštrumentálke dal niečo na spievanie nielen pre kapelu ale aj pre nás. Wish You Were here je jednoznačne jedna z najznámejších piesní od Pink Floyd a bolo to v publiku aj cítiť. Po pesničke predstavil kapelu, poďakoval aj svojej "lovely wife Polly" a pozval na pódium svoju dcéru Romany. Na albume sa zaskvela v coveri piesne Between Two Points od Montgolfier Brothers, na koncerte akoby spieva ešte o niečo presvedčivejšie. Zožala obrovský potlesk a ja som si uvedomil, koľko veľa je v nej z jej otca.

A keď som už zmetaforizoval Division Bell na bonboniéru, tak ďalšia čokoládka začala zvonením zvonu. Áno, High Hopes, charaktiristická okrem iného aj nádherným sólom na slide gitare, s citlivým záverom na akustickej gitare. Mal som ale trochu problémy sa sústrediť, pretože do publika vleteli obrovské balóny a ja som sa chvíľu cítil ako v klipe k tej pesničke. Jednoduchý efekt, ktorý veľmi umocnil zážitok z tej piesne.

Neviem, či aj angličania majú také porekadlo, že v najlepšom treba prestať, ale v najlepšom David ohlásil prestávku. Dal som si jedno pivo, prebrali sme s kamošmi doterajšie dojmy a o pár minút už nás sekuriťáci zase hnali späť na sedadlá. Najprv som si myslel, že to nebol dobrý nápad, a že do tej atmosféry, do toho emocionálneho stavu vybudovaného v prvej polovici sa už nedostanem, ale boli to neopodstatnené obavy. Podobne ako obava, že nezaznie nič z môjho najobľúbenejšieho albumu Pink Floyd - The Momentary Lapse of Reason (1987). Sorrow ako úvod k druhej polovici koncertu zafungoval výborne a David ho odohral ako Boh. Ale nie, žartujem. Neverím, že by to Boh vedel zahrať takto.

Potom nás trochu upokojili príjemnou, takmer akustickou piesňou The Piper's Call z najnovšieho albumu a nasledoval návrat k Division Bell skladbou A Great Day For Freedom. Bez zaváhania, akoby nám chcel povedať že, aha, ešte to všetko s prehľadom zvládam. Podobne aj pri In Any Tongue, ale potom si už oddýchol a nechal spievať svoj zbor, ku ktorému sa už pridala aj Romany. A čím sa lepšie ukáže ako The Great Gig in the Sky z Dark Side of the Moon? Hoci boli aranže iné a skladba nebola rozdelená na jednotlivé časti pre každú speváčku, každá mala svoj kúsok, kde sa prejavila, ale väčšinu jej spievali spolu v krásnych harmóniách. Ak bude z tohto koncertu niekedy nahrávka tak toto na nej bude jedna z najvýraznejších vecí. A znovu sa ukázala Romany ako vynikajúca speváčka. Farba hlasu, cit, intonácia, všetko perfektné. Rovnako aj ostatné speváčky - sestry Charlie a Hattie Webb a Louise Marshall, ktorá aj celú pieseň odohrala na klavíri.

Akoby nás chcel už úplne ukľudniť, zaznela pokojná A Boat Lies Waiting. Alebo skôr chcel ukázať ešte raz vokálny potenciál svojej kapely, pretože tie zbory boli prenádherné. Coming Back to Live je vynikajúca vec z Division Bell, v ktorej pokojné intro zložené len z harmónie, sólovej gitary a spevu prechádza do rytmickej nádhery s krásnym textom. Toto je songwriterstvo, ktoré je mi veľmi blízke a jedna z vecí, ktorá prepája tvorbu neskorých Pink Floyd a Gilmourove sólovky.

Záver koncertu už zase patril toľko spomínanému ostatnému albumu Luck and Strange, konkrétne pesničkám Dark and Velvet Night a Scattered. Tou druhou spomínanou a jej zaradením na koniec vystúpenia akoby nám chcel niečo naznačiť, alebo odkázať:

Zážitok z tejto citlivej pesničky mi pokazil fakt, že okolosediace publikum ju vlastne len využilo na to aby si pobalili veci a pred prídavkom mohli vyštartovať pod pódium. Spravili to vo veľkej skupine a tak sekuriťáci nemali šancu ich zastaviť. Ja viem, rock and roll, koncert, a Comfortably Numb, ale aj tak. Trochu úcty by nezaškodilo. No tak ale pobral som sa bližšie aj ja - aj tak predomnou už všetci stáli tak by som nič nevidel.

Po asi minúte vytlieskávania, pískani a kričania "David!" sa kapela vrátila späť a odpálila tú pesničku nad moje očakávania. Bolo to perfektné. Aj ako samostatná skladba aj ako záver najlepšieho koncertu v mojom živote. Len mi ostal taký kyslastý pocit, akoby si veľká časť ľudí si proste prišla pozrieť sólo z Comfortably Numb. Kedysi dávno, keď sa podobne chodilo publikum Pink Floyd vyskákať na Money, to okomentoval Roger Waters slovami, že niekedy by bol radšej, keby medzi nimi a publikom stála stena. (Čo sa teda, ako vieme, nakoniec aj podarilo zrealizovať.) Som rád, že dnes tam tá stena nebola, lebo počas prídavku, ako si tie tisíce ľudí natáčali Gilmoura na svoje telefóny, som si všimol nenápadnú, ale o to krajšiu vec. Romany, ktorá v nej spievala vokály, si ju úplne užívala. Na rozdiel od svojich spoluvokalistiek, ktoré zachovávali profesionálnu fazónu, nevydržala stáť na jednom mieste - úplne sa oddala rytmu, tancovala a tešila sa. A to bol, pri všetkej úcte, najkrajší záver koncertu. Čistá radosť z hudby.

Pri prechádzke nočným Rímom mi ešte napadlo, že toto Davidove posledné turné je vlastne prvé turné Romany. Akoby jej tým predával akési rodinné muzikantské žezlo. Bude v dobrých rukách.