Z môjho ostatného koncertu v trebišovskom Šum-e som si okrem kníh detských odniesol aj jednu pre seba. Nebo ma zaujalo už dávnejšie, popri náhodnom prezeraní si kníh, čítajúc ich anotácie. Istotne za to môže aj Odeon a jeho pekné knihy (a istota dobrej literatúry), takže keď som na román japonskej autorky narazil opäť, nezáváhal som. A vám to odporúčam tiež.
Román je príbehom štrnásťročného chlapca, ktorý škúli a je preto terčom šikany v škole. Autorka až s mrazivou chladnokrvnosťou zobrazuje, ako toto utrpenie ticho a rezignovane znáša a vníma ako prirodzenú, akždodennú súčasť jeho života a to i napriek tomu, že ide o tvrdú, fyzickú šikanu. Všetko sa zmení keď si jedného dňa nájde v peračníku rukou písaný odkaz od neznámeho odosielateľa a najmä keď neskôr zistí, že tým odosielateľom je jeho spolužiačka Kojima, ktorá v škole zažíva rovnaké trápenie ako on.
Postupné zbližovanie sa oboch hlavných postáv spočiatku nestojí na ich spoločnom "osude" a počas ich sporadických stretnutí sa akoby snažia uniknúť a nemyslieť na to, čo sa im deje v škole. Prvoplánovej lovestory sa však, našťastie, nedočkáme a postupnú zbližovanie neodvratne speje aj k téme fyzického ponižovania. Zatiaľčo ona vníma svoju slabosť ako hrdinstvo a jej utrpenie ako znak čistoty, akonáhle sa on dozvie o tom, že jeho fyzický hednikep sa dá jednoducho a lacno odstrániť, začne premýšať nad útekom spod neustáleho šikanovania.
Kojima to vníma ako neodpustiteľnú zradu a končí ich spoločné priateľstvo. Paradoxne, krátko predtým sa rozprávač od jedného z násilníkov dozvie, že jeho škuľavosť vôbec nie je dôvodom šikany a preto vlastne ani nemá utiecť kam. Táto stať je vôbec jednou z najpozoruhodnejších pasáží knihy, v ktorých šokujúco jednoduchou logikou autorka relativizuje dobro a zlo a vlastne búra mýtus o tom, že šikana potrebuje nejakú zámienku. "Všetci robia iba to, čo sa im chce." tvrdí jeden zo šikanujúcich.
Možno sme, ako hovoríš... slabí. Ale slabosť predsa nie je zlá. Táto slabosť je veľmi dôležitá. Možno sme slabí ale vieme svoje. Vieme, čo je dôležité a čo zlé.Tí, ktorí sa zo strachu, aby nedopadli ako my, tvária, že nič nevidia, aj tí, ktorí sa nám smejú, aby sa zapáčili tej hávedi, si zrejme myslia, že majú čisté ruky, no len preto, lebo ničomu nerozumejú. Sú presne takí istí ako tá zberba, ktorá nás šikanuje. My dvaja v celej triede sme jediní, kto sa v pravom zmysle slova nepodieľa na ich špinavostiach.
Hoci happyend ako taký sa teda nekoná, ale v jeden daždivý večer sa naplno ukáže rozdiel medzi jeho a jej vnímaním fyzického týranie - zatiaľčo sa on prvýkrát v živote vzbúri a odmietne konať, čo mu prikážu, ona sa podvolí a práve tou čistou poslušnosťou úplne odzbrojí násilníkov. Ona s az jeho života stratí, on nájde oporu vo svojej mame a zametie pod koberec aj ojedinelé myšlienky na samovraždu.
Mieko píše veľmi jednoducho, nie je to typ, ktorý by sa vyžíval v ťažkých úvahách, obrazoch, či metaforách. Pekné miesta mimo hlavného deja tam nájdeme ale samozrejme tiež a čo je hlavné - knižka sa číta veľmi ľahúčko, plynie a ak si nájdete čas, prečítate ju aj v rámci jedného dňa. Možno aj toto bol dôvod, prečo bola jej autorka v roku 2022 nominovaná na Bookerovu cenu.
Pridať nový komentár