Nebo
Z môjho ostatného koncertu v trebišovskom Šum-e som si okrem kníh detských odniesol aj jednu pre seba. Nebo ma zaujalo už dávnejšie, popri náhodnom prezeraní si kníh, čítajúc ich anotácie.
O histórii na území dnešného Slovenska počas druhej svetovej vojny panujú v spoločnosti mnohé mýty, “láskavé fikcie” či dokonca romantizujúce predstavy o popredných predstaviteľoch Slovenského štátu. Dejiny si zvykneme rozprávať väčšinou z pozície autorít a centier, v ktorých vznikali rozhodnutia vedúce k historickým udalostiam a máme tak pocit, že sa dejú mimo nás. Hana Kubátová však vo svojej knihe Kde líšky dávajú dobrú noc volí úplne opačný prístup a odkrýva mechanizmus vzniku a priebehu holokaustu na Slovensku tak, že nám ho približuje ako náš, osobný príbeh.
Z môjho ostatného koncertu v trebišovskom Šum-e som si okrem kníh detských odniesol aj jednu pre seba. Nebo ma zaujalo už dávnejšie, popri náhodnom prezeraní si kníh, čítajúc ich anotácie.
Asi najznámejší Orwellov román som dlho obchádzal a asi som sa mu aj podvedome vyhýbal. Pripadalo mi, že je to taký Karel Kryl medzi knihami - časom sa jeho odkaz rozmazal v rôznych interpretáciách natoľko, že už si ho privlastnil kde-kto, často dokonca priaznivci úplne opačných ideových táborov (čo vyvrcholilo, keď si symboliku čísla 1984 skúšal chvíľu využiť aj neonacista Marián Kotleba).
Na vysokej škole som mal spolužiaka, ktorý bol nielen inteligentný ale aj veľmi pohotový, čo je skvelá kombinácia. Vedel trefne reagovať na rôzne situácie, ale na rozdiel odomňa, ktorému napadne dobrá replika alebo argument väčšinou keď zaspávam, on ich strieľal od boku na počkanie a presne.
Keď sa raz všetci vyrovnáme s tým, aké sme mali detstvo a akí sú naši rodiča, keď sa Nemci konečne skutočne vyrovnajú s holokaustom, keď pochopíme, že sa o ňom dá hovoriť aj v spojení so sexualitou a intimitou a keď sa konečne vykašleme na všetky genderové stereotypy, ženám dovolíme chodiť hore bez a sedieť s roztiahnutými nohami, opustíme ten krutý omyl s náboženstvom a pochopíme, že jediné na
Kniha Súmrak demokracie bola jednou z prvých, vďaka ktorej som sa stretol s problematikou nástupov autokracií, so "zvodným lákadlom autoritárstva", ktorému podľahlo už mnoho politikov a to naprieč kontinentmi, politickými systémami či bohatosťou tej
"Slovensko je stále krajina na tekutých pieskoch. Spoločnosť väčšinovo nie je ustálená, hodnotovo ukotvená, je v nesutálom mentálnom pohybe a nevieme, kam to vyústi.", tvrdí Martin M. Šimečka v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom.
Že sa od "politikov" zo strany Republika nedajú očakávať nejaké riešenia akútnych problémov v našom štáte, to je dlho známy fakt. Táto krajne pravicová strana, ktorá iba veľmi nedbanlivo skrýva to, že je klonom fašistickej ĽSNS, to svojou "činnosťou" neustále pripomína.
Naša generácia (a generácie po nás) si okrem masívneho využívania IT technológií vydobyli aj iné veci - napríklad sme sa spontánne dohodli, že nežehlíme. Taktiež že je úplne ok nosiť dve rozdielne ponožky. No a jednou z ďalších spoločných aktivít by mohlo byť, že konečne prestaneme používať metaforu o variacej sa žabe. Do motivačnej literatúry dobré, ale ináč je to hlúposť.
Byť slušný nestačí je názov knihy, ktorá je rozhovorom Ľuby Lesnej s Miroslavom Kusým. Musím sa so značným zahanbením priznať, že meno Miroslava Kusého mi toho až donedávna veľmi nehovorilo.
1. október 2024 bol dátumom, na ktorý som čakal od 15. mája, kedy som si v predstihu úspešne zakúpil lístok na jeho koncert v rámci turné k albumu Luck and Strange. David Gilmour je môj najobľúbenejší hudobník a gitarista a tak sa začalo niekoľkomesačné tešenie.