Byť slušný nestačí je názov knihy, ktorá je rozhovorom Ľuby Lesnej s Miroslavom Kusým. Musím sa so značným zahanbením priznať, že meno Miroslava Kusého mi toho až donedávna veľmi nehovorilo. Zoznámil som sa s ním bližšie vďaka knihe podobného štýlu, v ktorej Ján Štrasser spovedá Martina M. Šimečku, ktorého otec bol pánovi Kusému najlepším priateľom. Pri čítaní takejto literatúry sa túžim na chvíľu stať disidentom a užiť si tie nekonečné rozhovory s podobne zameranými ľuďmi, okorenené vedomím ilegality. Vždy som si myslel, že je to preto, lebo ma láka to dobrodružstvo, alebo sa nebodaj chcem cítiť výnimočne tým, že by som bol disident. Ale po prečítaní tejto knihy som si uvedomil, že to nie je preto.
Podobne ako rozhovor s Martinom M. Šimečkom, aj táto kniha je radená chronologicky. Ľuba Lesná postupuje na časovej osi a pýta sa Miroslava Kusého postupne na všetky etapy svojho života a tak sa dozvedáme niečo o jeho detstve, rodičoch, štúdiách a členstve v komunistickej strane. Dôležitým míľnikom je, samozrejme, rok 1968. O rok neskôr ho vyhadzujú zo strany a stáva sa členom československého disentu. Otázky postupne rozoberajú nielen čo sa stalo, ale prečo sa tak stalo a i dôsledky jednotlivých akcií, či rozhodnutí. Text sa číta veľmi dobre a okrem toho, že popisuje život najmladšieho profesora filozofie na Slovensku, podáva aj dôležité svedectvo o časoch pred Nežnou revolúciou.
Ulica je indikátorom vyjadrenia verejnej mienky, je signálom radikálneho vstupu verejnosti do dialógu s mocou. Lenže je tu aj druhý aspekt práva ulice. Ľudia nejdú do ulíc len preto, aby viedli radikálny dialóg s mocou. Majú právo na svoju ulicu aj mimo tohto dialógu, bez ohľadu naň. Je to napríklad vtedy, keď si chcú uctiť svojich národných hrdinov, ktorých moc neuznáva. Právo ulice a právo na ulicu je teda niečo, čo si nemôžeme dať vziať, pretože tu ide o lakmusový papierik demokracie.
Témy rozhovoru však nekončia v roku 1989 ale dotýkajú sa aj novodobých dejín, prevažne už samostatného Slovenska. Veľmi špeciálnym okorenením tejto knihy sú slová Miroslava Kusého o Václavovi Havlovi. Láskavé, ale nie gýčové. A veľmi úctivé. A tu niekde mi došlo, prečo to ja tých disidentov tak obdivujem. Po roku 1989 sa stali politikmi princípov. Ako naznačujú aj odpovede respondenta, z praktického hľadiska veľmi nevedeli, čo si s nadobudnutou slobodou po 17. 11 počať. Avšak v hodnotovej úrovni sme už nikdy potom nemali lepších politikov.
Delil politikov na populistických a principiálnych. Tí prví sa nechajú vliecť momentálnymi vlnami verejnej mienky, nadbiehajú voličom a sľubujú im to, čo im vidia na očiach. [...] Principiálny politik sa postaví pred občanov s odkrytými kartami: Toto sú moje zásady, toto sú moje ciele.
Knihu uzatvára objasnenie jej názvu. Miroslav Kusý tvrdí, že byť (iba) slušným občanom je málo a hlása, že pre dobro spoločnosti treba angažovaných občanov, takých, ktorí pre svoje okolie, komunitu aj niečo spravia. Nedáva však tieto skupiny do opozície, pretože aj jeden aj druhý by mali byť slušní. Skôr považuje angažovaného občana za akýsi "upgrade" toho slušného, niekoho, kto sa nestará len o vlastnú záhradku, ale nebojí sa výjsť na ulicu a snažiť sa zlepšiť veci aj okolo jeho domu, obce, či v rámci celej krajiny.
Ak sa chcete pozrieť na našu nedávnu minulosť očami človeka, ktorý si po celý život zachovával hodnotovú autenticitu, tento rohovor vás zahreje a vleje trochu nádeje do sveta, v ktorom na svetlo vyliezajú populisti s autoritárskymi chúťkami.
Pridať nový komentár