Tomáša poznám už celkom dlho a viem o mnohých jeho aktivitách, ale keď som sa dozvedel, že napísal knihu o slovenských imigrantoch v USA, prekvapilo ma to. Ani nie tak tým, že napísal knihu, to beriem ako prirodzené vyústenie jeho scénaristických kvalít. Zaskočila ma téma a tak som sa znovu dozvedel niečo nové nielen o ňom, ale po prečítaní románu Amerikáni aj o veľmi podstatnom období našej histórie. Jeho literárna prvotina je obsahovo bohatý román, ktorý sa dotýka skúsenosti stredoeurópskych emigrantov v USA – ľudí, ktorých by sme dnes nazvali prvou generáciou migrantov. V Amerike pracujú, žijú, zarábajú, ale nikdy sa nestanú úplne „Američanmi“. Sú Amerikáni – ľudia niekde medzi starým a novým svetom.
Hlavným hrdinom rozprávania je Ondrej z východného Slovenska, ktorý sa počas horúceho leta pod vplyvom rôznych nepriaznivých životných udalostí rozhodne vyskúšať šťastia ze veľkou mlákou. Kapitoly knihy však nie sú radené chronologicky a tak nám hneď na jej začiatku autor ponúkne napínavú, až akčnú scénu z prostredia imigrantského života. Keď sa rozprávanie dostane k Ondrejovej ceste za veľkú mláku, kniha ma chytila naplno. Dovtedy som príbehy prisťahovalcov poznal najmä z americkej strany – čo sa s nimi dialo po príchode do USA. Vôbec som si však nevedel predstaviť tú praktickú stránku celej veci: ako sa na prelome 19. a 20. storočia mohol obyčajný chlap z dediny vo východnej Európe dostať až do Pittsburghu?
Bol to skľučujúci pohlad. Muži, ktorí tu nechávali všetko, čomu rozumeli a čo vedeli robiť, mali pri nohách zbalený v jednom kufri celý svoj život a vo vreckách požičanú budúcnosť, ktorú netušili, či budú raz vedieť splatiť. Kam sa človek pozrel, tam videl v ľudských tvárach zmar a nádej zároveň. Železničná stanica už nebola len miestom bežnej prepravy. Stalo sa z nej magické miesto, na ktorom sa v tej istej chvíli končil starý život a začínalo sa niečo úplne nové, dosiaľ nepoznané, a preto bytostne znepokojujúce.
Román na to odpovedá podrobným a miestami až dobrodružným opisom Ondrejovej cesty z domu cez Európu až do Hamburgu, kde nastúpi na parník. Zároveň autor túto časť využíva na to, aby nám bližšie predstavil hlavnú postavu – najmä jej silnú, prirodzenú potrebu pomáhať druhým. Práve z nej potom vznikajú rôzne situácie a dobrodružstvá, ktoré posúvajú dej dopredu, ale hlavne priateľstvá. Tie sú pre prisťahovalecké komunity úplne kľúčové a v knihe fungujú ako ich neviditeľná, no životne dôležitá sieť.
Všade inde vo svete ich v mestách vítali kríže, sochy panovníkov alebo symboly vládcov. V jeho novej vlasti ho vítal symbol slobody, rovnosti a spravodlivosti.
Ak bola cesta romantickým dobrodružstvom, každodenný život v Amerike opisuje Ondrejov život v omnoho tvrdšej, neúprosnejšej podobe. Zamestnanie v oceliarňach delilo život každého robotníka na dve polovice - práca a spánok, keďže pracovali 7 dní v týždni a šichty mali 12 hodín. Ten ozajstný život mal teda len úzky priestor medzi týmito dvomi fázami dňa. Napriek tomu sa tam autorovi podarilo vtesnať košaté príbehy Ondreja, chlapa z východného Slovenska a jeho pomalú ale nezvratnú premenu na Andyho, amerikána z Pittsburghu. Dozvedáme sa o spolužití i potýčkach medzi jednotlivými národnosťami ale hlavne detaily o práci v oceliarňach. A tu sa autor nebojí ísť do hĺbky a hoci rozdiel medzi bessemerom a Martinskou pecou je detail, ktorý si nezapamätám, pri čítaní uznanlivo ocením. Čo si však určite zapamätám, sú živé opisy prostredia oceliarní. Miestami som mal pocit, že sa od horúčavy potím spoločne s postavami knihy a keď som znedazdajky pozrel z okna, čakal som do červena zafarbené oblaky nad lesom továrenských komínov.
Ich ruky však vyrábali tú najvzácnejšiu surovinu akú Nový svet v tej chvíli potreboval. Tie kilometre železníc, mostov či pilierov pre najkrajšie stavby Ameriky sa rodili práve tu, zo šikovnosti a zápalu desaťtisícov Slovákov, ktorí za to nechceli nič viac ako chlieb na stole a strechu nad hlavou. Títo jednoduchí robotníci zo Slovenska a ďalšich kútov východnej Európy budovali Ameriku. Ich pot a krv je rozsiata po celých Spojených štátoch. „To je z našej ocele," vravievali často chlapi na smene, ked sa skláňali nad nejakými novinami, ktoré opisovali stavbu ďalšieho mrakodrapu v New Yorku či v Chicagu.
Tomáš Hudák si poctivo spravil domácu úlohu a pred písaním knihy si nielen prehľadal dostupné zdroje o tejto problematike, ale navštívil aj Pittsburgh a hoci je dielo beletriou, snažil sa (aspoň pokiaľ to ja môžem posúdiť) zachovať miestne i dobové reálie, miesta a názvy a usadiť príbeh do kontextu veľkých svetových udalostí ako boli 1. svetová vojna a epidémia španielskej chrípky. Napriek veľmi tvrdým podmienkam, ktoré imigranti zažili či už po ceste, či pri práci v oceliarňach alebo vplyvom spomínaných veľkých udalostí, si príbeh zachováva optimizmus až naivitu. Autor, až na ojedinelé výnimky, nepodlieha pokušeniu pritvrdiť dej násilím či tragédiami, ale necháva ho plynúť cez obyčajné ľudské skúšky, vzťahy a najmä silnú vieru v Boha. Tam, kde sa schyľuje k moralizovaniu sa nenecháva strhnúť falošnými dilemami. Dokonca aj hlavný hrdina sa v závere knihy zachoval možno ináč ako by sme čakali ale to je práve to zaujímavé. Knihu zatvorím, ale myšlienky plynú ďalej.
„Je proti Bohu, ak mu odoberáme jeho sväté právo vykonať spravodlivý trest," zahundral starec. „Zbytočne si zatratil dušu," dodal trpko.
„Tie siroty, ktorým zachránil životy, by s vami asi nesúhlasili," oponoval mu Andy.
Procháska sa na neho prekvapene pozrel.
„Váš synovec zomrel ako hrdina, a je určite v nebi, pán Procháska," povedal sebaisto Andy. „Ak nejaké nebo existuje," dodal.
Veľmi silný, i keď trošku stratený motív v knihe je akási úvaha nad absencia spoluúčasti života emigrantov na živote v Amerike všeobecne. Akoby spoločne s obyvateľmi tvorili dva masy ktoré nie je možno premiešať. Chápem, že veľkú úlohu v tom, samozrejme, zohráva aj fakt, že prisťahovalci boli ekonomicky aj sociálne kdesi inde ako bežní američania a najmä preto tvorili síce veľké, ale veľmi ohraničené a uzatvorené komunity. I tak však autor v knihe naznačil myšlienku väčšej integrácie do spoločnosti a jej prínosu pre všetkých.
„Amerika hlása rovnosť. Aj my chceme, aby sa k nám Američania správali ako k seberovným, a hneváme sa, ak tak nerobia. Ale správame sa k nim ako k seberovným aj my?" položil otázku, nad ktorou sa Andy ešte nikdy nezamyslel. „Nie je to tak, že ich nenávidíme práve tak veľmi, ako si myslíme, že oni nenávidia nás?" opýtal sa. Andy ostal ticho. „Nikdy sme pre nich nič neurobili," pokračoval, ked videl, že Andy nemá odpoveď.,Žijeme tu len pre seba, a to nie je správne," povedal.
Hudákovi Amerikáni neponúkajú vyčerpávajúci dokumentaristický pohľad na emigráciu po roku 1880 až do začiatku 1. svetovej vojny, to ani nebolo cieľom. Pripomínajú, že dejiny vysťahovalectva netvoria len čísla a štatistiky, ale konkrétni ľudia, ich cesty, rozhodnutia a vzťahy. Otvárajú dvere pre tých, ktorí o tejto problematike netušili nič a lákavým spôsobom ich pozývajú dozvedieť sa viac.
Pridať nový komentár