S blížiacim sa 17. novembrom som nejako intuitívne cítil potrebu prečítať si aj niečo od jedného z jeho hlavných protagonistov (a ako vtipne hovoria Cimrmani: obľúbeného disidenta) Václava Havla. Zošitok s jeho asi najznámejším lierárnym dielom Moc bezmocných vo forme zošitku z Lidových novin ostával doma nepovšimnutý, ale vydanie tejto a ďalších esejí Knihovnou Václava Havla v roku 2024 už som po otvorení z ruky nepustil. Knižka obsahuje nielen 5 zásadných Havlových esejí ale aj zaujímavé pozvanie k ich čítaniu od politológa a filozofa Daniela Kroupy.
V eseji Moc bezmocných analyzuje autor povahu post-totalitného systému, ktorý sa opiera o rituály pretvárky, lojalitu k ideológii a každodenné prispôsobovanie sa lži. Kľúčovým motívom je známy príklad „zeleninára“, ktorý vystavuje heslo „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ nie preto, že by mu veril, ale preto, že sa tak „má“. Havel ukazuje, že moc režimu stojí práve na tomto pasívnom spolupodiele občanov, ktorí nechcú riskovať osobnú pohodlnosť. Tým odhaľuje mechanizmus, ako systém drží ľudí v poslušnosti – nie otvoreným terorom, ale vnútornou autocenzúrou a spoločenskou konvenciou, ktorá z normality robí nástroj nátlaku.
Jadrom eseje je myšlienka „života v pravde“, teda odmietnutia podieľať sa na každodennej lži. Havel tvrdí, že aj malé, individuálne gestá autenticity dokážu narušiť pevnosť systému, ktorý stojí na predstieraní. Význam týchto aktov nie je v radikálnom politickom revolučnom potenciáli, ale v ich mravnej sile: „bezmocní“ ľudia, ktorí odmietnu žiť v lži, sú pre režim najväčšou hrozbou, pretože demaskujú jeho falošnú legitímnosť. Havel popisuje aj širšie dôsledky – ako sa spoločnosť bez pravdy mení na priestor konformizmu, strachu a postupnej duchovnej erózie, v ktorej človek rezignuje na vlastnú zodpovednosť.
Je ostatně zcela zákonité, že představitelé moci se s „životem v pravdě" tradičně nedokážou vyrovnat jinak, než že mu vždy znovu podsouvají účelovou motivaci - touhu po moci nebo po slávě nebo po penězích - a snaží se ho aspoň takto zaintegrovat do svého světa, tj. do světa obecné demoralizace.
Na tomto mieste chcem povedať asi kľúčovú vec, ktorá (spolu)tvorila zážitok z čítania tejto knihy. A tou je extrapolácia prečítaného do súčasnej doby. Nejde ani tak o paralely toho, čo žijeme teraz s tým, čo sa dialo v post-totalitnom období, de iure predsa stále máme demokraciu, akokoľvek sa súčasná vládna garnitúra snaží polarizovať, až fragmentovať spoločnosť, ničiť inštitúcie a uplatňovať autoritárske spôsoby. Ide skôr o to, ako sa to snaží robiť - toto je veľmi podobné tomu, ako sa to dialo v dobe, keď to opisoval Havel. V tomto smere je táto (ale aj ostatné) esej zdvihnutým prstom, varovaním. A, paradoxne, pre politikov s totalitárskymi tendenciami aj výborný návod.
V tomto kontexte Havel rozpracúva koncept paralelnej polis – priestoru, kde ľudia môžu žiť „inak“, mimo manipulácie systému. Paralelná polis nie je politická revolúcia, ale sieť autentických ostrovov normálneho života, samostatných aktivít, kultúrnych a vzdelávacích iniciatív či občianskej spolupráce, ktoré fungujú nezávisle od štátnej moci a jej lží. Havel ho vidí ako praktickú odpoveď na post-totalitný útlak: ide o „civilné“ budovanie pravdivého a zodpovedného života tam, kde režim chce len poslušných súčastí stroja.
Moc bezmocných je nielen politicko-filozofickým textom, ale aj etickým apelom. Jej sila spočíva v kombinácii ostrej analýzy a hlbokého humanizmu – a práve v tom, že dodnes funguje ako nadčasová výzva k občianskej odvahe, autonómii a vytváraniu vlastných „paralelných polis“ v akejkoľvek spoločnosti, kde sa pravda dostane do konfliktu s pohodlím. A hoci sa jej autor stal prvým demokratickým prezidentom Československa, on sám nevidí budúcnosť v "...strukturách zakládajúcích svou autoritu na dávno vyprázdněné tradici (jako tradiční masové politické strany), ale na svém konkrétním vstupu do situace." Pre účely ďalšieho rozvíjania svojich myšlienok ho označil ako "post-demokratický", aby svoju esej ukončil prekvapujúcou, ale logicky sa ponúkajúcou otázkou "Nepřipomíná vize „post-demokratické" struktury některými svými prvky strukturu „disidentských" skupin či některých nezávislých občanských iniciativ, jak je ze svého okolí známe?"
Po odpoveď nemusíme chodiť ďaleko. Menšinová (ale nielen) kultúra sa v dnešej dobe presúva do kultúrnych centier prevádzkovaných neziskovými spoločnosťami, financie sa získavajú cez crowdfunding, neštátne organizácie organizujú debaty, panelové diskusie, vzdelávacie programy. Chodia do škôl aby doučovali študentov to, čo skostnatelé učebné osnovy nevedia tak rýchlo adaptovať. Nežijeme zase v paralelnej polis?
Pridať nový komentár