Na sklonku roka 2025 prišiel, pre mňa osobne dosť potichu, do kín film Potopa. Túto prvotinu režiséra Martina Gondu by som asi aj prehliadol, nebyť toho, že som sa len pár týždňov predtým preháňal na svojom bicykli práve cez vysídlenú obec Ruské, popri hrádzi Starina, okolo výstavby ktorej sa celý koprodukčný film točí (doslova).
Traumy z vysídľovania sa v mojom živote objavili už v detstve, hoci nie priamo. Neďaleko môjho rodného mesta vysídlili celú jednu dedinu kvôli ťažbe hnedého uhlia, pretože uhoľná sloj sa nachádzala presne pod ním. Chodievali sme touto apokalyptickou krajinou opustených domov a poloprepadnutých ciest v lete na bicykloch. Táto "trauma" je autentická, prenesenú som získal ako prisťahovalec na Liptov, kde je Liptovská Mara jedným z najvýraznejších symbolov v tomto regióne.
Napriek tomu toto nebol dôvod, prečo som sa do Polonín vybral - chcel som sa proste len bicyklovať. Až na mieste som objavil nádrž Starina, vysídlenú obec Ruské a začal pátrať po dôvode vysídlenia. Tento (výstavba spomínanej vodnej nádrže) je hlavným motívom filmu Potopa.
Základný naratív je jednoduchý - ideme postaviť priehradu, bude to pitná voda pre celé východné Slovensko a (bývalá) obec Ruské sa nachádza v ochrannej zóne. A preto ju treba vysídliť. Pričom "my" sú predstavitelia komunistického aparátu zo začiatku 80-tych rokov, čím chcem povedať, že zabudnime na petície, občianske prostesty a iné výdobytky demokratickej spoločnosti. Tuto boli žiadosti a doporučenia len viac či menej dôsledne maskovanými príkazmi.
Priehradu Starinu vidieť takto len z jediného miesta. Je celá pomerne dobre a úzkostlivo strážená.
V Potope má protest výsostne subjektívny charakter. Mara, hlavná postava, sa chce stať pilotkou a opustiť rodnú obec, lenže jej otec, rusínsky roľník a vdovec Alexander trvá na tom, že ostanú doma a budú sa venovať práci okolo statku. Obaja sa teda nejakým spôsobom musia vyrovnať so zmenami, ktoré znamenajú stratu domova, dedičstva ale zároveň aj nás cestu k sebe - hoci cez ľudskú tragédiu.
Aj keď pointa a to, ako film skončí nie je až také dôležité (a nie je to ani žiadne ohromujúce prekvapenie), nechcem prezrádzať. Omnoho pozoruhodnejšie sú (ne)herecké výkony hlavných protagonistov a zážitok z filmu podčiarkuje aj to, že je celý nahovorený v rusínčine. Gonda na ňom pracoval celých 6 rokov a v obsadení skombinoval nehercov s hercami (najmä z rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove). Miestami tak má až dokumentárny charykter, nikde sa príliš "neprehráva". Nenájdeme tam žiadne "nasilu" vložené scény, žiadne podlizovanie sa divákovi a už vôbec nie náznak nejakého gýču. Autentickosť je v prípade takéhoto typu filmu valutou, ktorej sa neoplatí vzdať za chvíľkové klišé.
Z kina som odchádzal veľmi príjemne prekvapený - na slovenské filmy nechodím často a aj je toto trend v našej kinematografii, bude musieť tento svoj zlozvyk zásadne prehodnotiť. Výborných 89% percent na CSFD.sk hovorí aj vám, aby ste tento umelecký zážitok, ak ste tak ešte nespravili, istotne nevynechali.
Záverom tejto akože-recenzie si neodpustím drobné pozorovanie a zároveň okľuku, ktorou sa vrátim k úvodu článku - neviem, či to bol autorov zámer alebo iba moje namyslené pozorovanie, ale ako človeku, žijúcemu na Liptove, vo filme o vysídľovaní kvôli výstavbe priehrady najviac zarezonovalo posledné slovo (meno), ktoré vo filme zaznelo. Mara.
Jedinečná fotopublikácia pri príležitosti 50. výročia uvedenia do prevádzky vodného diela Liptovská Mara. Kniha obsahuje výnimočné pohľady doteraz nikdy nezverejnených fotografií s popismi zo zátopovej oblasti Liptovskej Mary. Kniha dopĺňa stručný zoznam osobností, ktoré sa tu narodili vrátane Stana Mikitu, hviezdu hokejovej NHL.
Pridať nový komentár