"Slovensko je stále krajina na tekutých pieskoch. Spoločnosť väčšinovo nie je ustálená, hodnotovo ukotvená, je v nesutálom mentálnom pohybe a nevieme, kam to vyústi.", tvrdí Martin M. Šimečka v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom. Od spomienok na detstvo, mladosť a dospievanie v rodine prenasledovanej perzekuovanej komunistami a život s slovenskej intelektuálnej komunite až po súčasnosť nám poskytuje nielen pohľad na život slovenského intelektuála, ale je aj dôležitým historickým svedectvom.
Nechutná štvavá kampaň proti slovenskému politikovi Michalovi Šimečkovi, ktorú viedol autoritársky premiér Robert Fico v rámci jeho politiky pomsty, vo mne vzbudila zvedavosť a chcel som sa o rodine Šimečkovcov dozvedieť niečo viac. Vedel som už síce rozlíšiť medzi Milanom, Martinom M. a Michalom a už tým som toho vedel oveľa viac ako väčšina Ficovho elektorátu, ale stále som cítil, že mi to nestačí. Osoba Martina M. Šimečku ma zaujímala aj preto, že som od neho už jednu knihu čítal. Bola o behaní a hoci ja nebehám vôbec, veľmi sa mi páčila. Kniha rozhovorov s ním ležala u mňa na poličke už dlhšiu dobu, tak sa stačilo natiahnuť, pohodlne sa vtlačiť do kresla a nechať sa preniesť do konca 50-tych rokov, kedy sa jeho príbeh začína.
Formát rozhovoru mimoriadne dobre pripraveného básnika Jána Štrassera s Martinom M. Šimečkom je veľmi autentický, navyše, ak si ho v mysli čítate Šimečkovým hlasom, máte informácie akoby priamo od neho (a ak náhodou neviete ako znie jeho hlas, vypočujte si pieseň Beh všemohúci od skupiny Modré hory). Pod "dobre pripraveným" mám na mysli to, že rozhovory sa točia okolo všetkých možných aspektov života tohto slovenského intelektuála. Veľkú a významnú tému rozhovorov tvorí otec, Milan Šimečka, ktorý sa počas normalizácie pohyboval v prostredí disentu a skupiny Kvartál. Prostredníctovm neho a jeho priateľov sa do rozhovorov dostávajú ďalšie dôležité mená (Havel, Tatarka, Kusý), udalosti a pomáhajú tak vytvárať obraz doby, v ktorej sa formuje hlavná postava tejto knihy.
Kapitola o osobnom živote začína debatou o bulváre, do ktorého, našťastie, diskutujúci nespadnú. Hoci, ak by sa tak aj stalo, "bulvár v tvojom podaní azda prežijem", dodáva vtipne Šimečka.
Najdôležitejšou a ťažiskovou témou týchto rozhovorov je pre mňa politika. Hlavne preto, lebo mi poskytuje pohľad na normalizáciu a totalitný režim očami človeka, ktorého rodina bola priamym poškodeným týmto režimom a navyše si neustále zachovali morálnu integritu. Dozvedel som sa ako sa stretávali, ako znášali vypočúvanie a ako si v tom všetkom hľadali vlastné cestičky, aby sa z toho nezbláznili. Situácie, pri ktorých odpočúvaní vedia, že sú odpočúvaní a odpočúvajúci vedia, že vedia, sú do absurdna vyhroteným obrazom života vo vtedajšom režime.
Prečo bol totalitný režim voči disentu taký represívny?
[...] Nezniesli, že niekto môže žiť mimo ich doktríny, ich dogiem, ich systému. Dávali sme im najavo, že sme slobodní bez ich súhlasu. A oni sa báli, že ak nám dajú pokoj, môže sa ďalším ľuďom zachcieť žiť tak, ako žijeme my.
Veľmi zaujímavé boli pre mňa aj Šimečkove názory na vojnu na Ukrajine, život počas a po pandémii alebo šport, život na samote na Muráni, LBGTI+, vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, cancel culture, či politickú korektnosť.
Ja si nemyslím, že právo človeka byť za niečo urazený môže stáť nad univerzálnym princípom slobody slova.
Osobitnú pozornosť som venoval knihám, ktoré spomínal a veľmi ma potešilo, že som mnohé z nich poznal a čítal - špeciálne miesto mala Hannah Arendtová a jej Pôvod totalitarizmu. Často spomínaným menom bol aj Milan Kundera, najmä teda v súvislosti s jeho osobným zlyhaním. Šimečka bol vtedy šéfredaktorom časopisu Respekt, ktorý uverejnil text historika Adama Hradíleka, podľa ktorého Milan Kundera prezradil v roku 1950 úkryt emigranta v službách západnej rozviedky. ŠtB ho zatkla a odsúdila na dlhoročné väzenie.
Najviac ma sklamalo, že aj pre mnohých západných ľavicových intelektuálov bolo dôležitejšie obhajovať "nášho človeka" než pátrať po pravde.
Aj takéto postoje ukazujú pevné hodnotové ukotvenie, čo je v dnešej dobe vec, ktorá v našej spoločnosti veľmi chýba. A tu sa dostávame k citátu z knihy, ktorý som uviedol v úvode k tomuto textu. Šimečka, ako človek s českými koreňmi, ktorého identitu formovalo Slovensko, vysvetľuje neutešený stav, do ktorého sa dostala naša republika, takto:
Lebo sme nikdy neboli potrestaní za to, že sme to zlo nevedeli rozoznať, keď nám vládlo. Nevedeli sme ho rozoznať na vojnového slovenského štátu ani za komunizmu a podstatná väčšina tých, čo ho rozoznať vedeli, sa voči zlu správala oportúnne.
O nás, ako o Slovensku, je tam viac názorov, ktoré asi nebudú úplne lichotivé a niektorým demagógom by mohli naliať vodu na mlyn pri konšpiráciách o tom ako "Šimečka kydá na Slovensko", ale nie je práve priznanie si problému prvý krokom k jeho vyriešeniu? A ak si to nevieme objasniť my sami, bežní ľudia, nie sú práve elity a intelektuáli tými, ktorí nám môžu otvoriť oči? Nie preto, aby sme sa cítili urazene a ublížene, keď povedia niečo, čo nám nepasuje alebo čo sa prieči nacionalistckým dogmám ale práve preto, aby nám čo najvernejšie popísali status quo, aby sme sa mohli vyrovnať s minulosťou. Kto sa nepoučí z chýb, bude ich opakovať znovu a znovu.
V Českej hospode sa kecá a pije. V Slovenskej krčme sa pije a kecá.
Pridať nový komentár