O histórii na území dnešného Slovenska počas druhej svetovej vojny panujú v spoločnosti mnohé mýty, “láskavé fikcie” či dokonca romantizujúce predstavy o popredných predstaviteľoch Slovenského štátu. Dejiny si zvykneme rozprávať väčšinou z pozície autorít a centier, v ktorých vznikali rozhodnutia vedúce k historickým udalostiam a máme tak pocit, že sa dejú mimo nás. Hana Kubátová však vo svojej knihe Kde líšky dávajú dobrú noc volí úplne opačný prístup a odkrýva mechanizmus vzniku a priebehu holokaustu na Slovensku tak, že nám ho približuje ako náš, osobný príbeh.
Dúfal som a veľmi som držal palce, avšak ľudová hlúposť je zakorenená asi príliš hlboko. Ešte veľmi dlho bude túžba potrestať úspešných silnejšia ako snaha dosiahnúť niečo sám za seba, bez pomoci štátu. Tá momentálne prichádza nesystémovo, v podobe zrna ktoré nám súčasná vládna koalícia hádže plnými priehršťami ale ktoré inteligentným ľuďom zapácha podozrením z nevyhnutného vyčerpania zásob.
Tento rok (alebo vlastne asi ešte minulý) som si povedal, že sa znovu, po niekoľkých rokoch prihlásim do Konkurzu Záhrady pesničkárov. Festival Záhrada je jeden z takých naj významnejších folkových festivalov v susedných Čechách, no a Záhrada pesničkárov je jeho maličký pesničkársky klon.
Stalo sa bez akéhokoľvek nášho (my - redaktori Folk.sk) pričinenia a o to viac to potešilo. Čítajte na adrese http://www.radiofm.sk/content/view/full/30428.
Mám rád Mizantropove články. Dokáže pomenovať veci pravým menom tak, že takmer vždy mám neodolateľnú chuť pridať komentár ale takmer nikdy neviem čo by som ja ešte k tomu mohol dodať. Áno, také sú.
Mám rád aj Caliho - je to kamarát, pesničkár a okrem toho sa snaží a robí dobrú vec. Lenže...
I keď som to nikdy nedával príliš najavo, odjakživa som mal veľmi rád lietanie a lietadlá. Možno takým najvýraznejším momentom v tomto smere boli moje časté letné návštevy prievidzského letiska.
Aj keď nemám pocit, že by môjmu okoliu robila komunikácia so mnou nejaké neprekonateľné problémy, rozhodol som sa oznámiť svetu (resp. tej jeho zúfalej časti, ktorá číta články na mojom webe) ako sa pripraviť na akýkoľvek slovný kontakt so mnou tak, aby prebiehal hladko a pokojne, bez zbytočných a nepríjemných psychických i fyzických výkyvov z normálu.
Ohvězdněné nebe nademnou a mravní zákon ve mně. To tam nahoře ničí moji důležitost, takže si připadám jako nějaké zvířátko. Ten mravní zákon ale zvyšuje moji cenu do nekonečnosti ve které jsem naprosto nezávislý od světa smyslu. (...) To je ta oslava člověka - vidí samé ideje a klopýtne o kdejaké hovno. Vítězství sestává se samých průserů.
Keďže sa mi minulý rok už podarilo na jeden festival neprísť, čím sa Marovi, organizátorovi Kremnickej Bašty ešte raz dodatočne ospravedlňujem, povedal som si že na jubilejné Folkové Bojnice si rezervujem letenku a čas s dostatočným predstihom. Nielen aby som stihol festival, ale strávil aj čo najdlhší čas s mojimi blízkymi, keďže táto návšteva rodnej krajiny mala byť aj takými predčasnými Vianocami. Lenže to by musela londýnska doprava fungovať aspoň tak, ako to o sebe tvrdí ona sama. Aby som to skrátil - "vďaka" nej som 13. decembra (pretože nie som poverčivý) po asi štyridsiatich odlietaných letoch zmeškal svoj prvý. Našťastie sa mi podarilo zohnať celkom lacný spôsob ako sa dostať na Slovensko o dva dni neskôr - 15. decembra - v deň, kedy sa v Mestkom kultúrnom stredisku v Bojniciach krátko poobede začalo 10. pokračovanie krásneho festivalu Folkové Bojnice.
V mojich článkoch si podchvíľou môžte prečítať že toto a tamto je film roku, tam zase niekto natočil album roku alebo dokonca že sa niekto stal blbcom roku. Niektoré veci ma proste v danej chvíli zaujmú natoľko, že nešetrím superlatívami, i keď to vždy myslím úprimne a naozaj málokedy svoj názor neskôr poopravím. Predsa som sa ale rozhodol zosumarizovať všetky svoje naj za uplynulý rok, upozorniť tak na články či udalosti ktoré vám možno unikli a zase a znovu dokázať krásny fakt, že ja mám vždy pravdu (to je ale na úlne iný príbeh, tak to dnes nebudem rozoberať ďalej).