Keďže sa mi minulý rok už podarilo na jeden festival neprísť, čím sa Marovi, organizátorovi Kremnickej Bašty ešte raz dodatočne ospravedlňujem, povedal som si že na jubilejné Folkové Bojnice si rezervujem letenku a čas s dostatočným predstihom. Nielen aby som stihol festival, ale strávil aj čo najdlhší čas s mojimi blízkymi, keďže táto návšteva rodnej krajiny mala byť aj takými predčasnými Vianocami. Lenže to by musela londýnska doprava fungovať aspoň tak, ako to o sebe tvrdí ona sama. Aby som to skrátil - "vďaka" nej som 13. decembra (pretože nie som poverčivý) po asi štyridsiatich odlietaných letoch zmeškal svoj prvý. Našťastie sa mi podarilo zohnať celkom lacný spôsob ako sa dostať na Slovensko o dva dni neskôr - 15. decembra - v deň, kedy sa v Mestkom kultúrnom stredisku v Bojniciach krátko poobede začalo 10. pokračovanie krásneho festivalu Folkové Bojnice.
Čitateľ sa iste dovtípil, že ani pri najväčšej snahe som nemal šancu stihnúť začiatok festivalu. Let samotný čosi trvá, autobusy na slovensku chodia stále redšie a redšie a tiež im to nejaký čas zaberie kým sa dostanú na miesto určenia. A tak keď som sa cez príjemné podania rúk a objatia "prebojoval" až do sály, sedela na stoličke a hrala skvelá Soňa Horňáková. Medzi pesničkami si trošku zavzdychala že jej neprišli spoluhráči, ale to vôbec nevadilo, pretože ona vie aj sama urobiť skvelú atmosféru, ako to spomenul aj Kefo vo svojej reportáži z Folkových Bojníc 2001. A nevadilo to aj preto, lebo nakoniec sa k nej neplánovane pár skvelých hudobníkov predsalen pridalo. Sonine pesničky sú skvelé nielen samy osebe, ale aj ako materiál pre príležitostné jammovanie s inými muzikantami. A zdalo sa, že sa to páčilo nielen nám, poslucháčom, ale i autorke samotnej.
Soňa Horňáková
Janko Kulich, organizátor a pôvabný moderátor celého festivalu, rád pripravuje návštevníkom rôzne prekvapenia. Maličké pletené kulichy, teda čiapky s brmbolcom, s ktorými mu neúnavne pomáha jeho mama, sa už stali tradíciou a tak pripravil pre toto pokračovanie niečo iné. Hudobné prekvapenie - difúziu popovej ikony medzi menšinové žánre. Ortodoxní šovinisti by možno zakričali "Fuj!", ale ja som sa len pohodlnejšie usadil a bol veľmi zvedavý, čím (a či) ma Robo Mikla čoby pesničkár presvedčí. Nemohol som ho sledovať dlho, kvôli iným povinnostiam, ale z toho čo som videl a počul som získal pocit, že Janko rozhodne neprestrelil a že Robo vie presne akú muziku by rád robil. Otázkou ostáva, či si nájde svojho poslucháča, resp. kde si ho nájde. V každom prípade hľadať medzi takým publikom aké chodieva na Folkové Bojnice nebol (aj podľa ohlasov iných ľudí) celkom márny nápad.
Robo Mikla
Marián Geišberg, keď už sa nám nepodarilo dotiahnúť toho Plíhala, nesmel na jubilejnom pokračovaní FolkBoja, ako festival prezývame, chýbať čoby jeden z účinkujúcich na jeho prvom ročníku. Marián odohral staré ale dobré songy, pri ktorých ho jeho syn Martin sprevádzal ako sólový gitarista. Lenže keď ostal Martin na pódiu sám a začal hrať piesne z repertoáru projektu UMK, tak som ostal pozerať s otvorenými ústami. Neviem to celkom presne, ale zdá sa mi, že po jeho prvej piesni som sa stal svedkom vôbec prvých standing ovations v histórii festivalu. Nádherné texty a Martin ich navyše vie zaspievať tak, že to znie akoby rozprával príbehy. Ich internetovú stránku sledujem, teším a som zvedavý na ich prvý album. Keď sa vrátim na Slovensko budú jedni z prvých, s ktorými prinesiem rozhovor.
Martin Geišberg
Vlasta Redl je hudobník, ktorého veľmi obdivujem. Uňho sa mieša veľká hudobná skúsenosť s citom pre folklórnu aj rockovú muziku a s týmto základom si môže dovoliť vystúpiť na pódium aj nepripravený a improvizovať. Potom z neho cítiť radosť z hudby a takú roztopašnosť a to ja veľmi môžem. Inak tomu nebolo ani teraz - striedal klávesy so strunovými nástrojmi, prelaďoval, hral veci staršie i novšie, pozýval si hostí a neodpustil si ani veľmi štipľavú, ale trefnú poznámku na adresu istého českého pesničkára a jeho aféry ohľadne spolupráce s bývalou štátnou bezpečnosťou. Ja som sa zasmial, pretože je mi to už smiešne a zabudol, pretože som sa chcel sústrediť na tú muziku.
Vlasta Redl
Prešovskú Hrdzu asi netreba veľmi predstavovať - je to skupina už známa nielen v našich zavšivavených folk a country kruhoch, ale úspešne boduje i v rebríčkoch, rádiách i televíziach popri mainstreamových žánroch, alebo aj na naozaj veľkých festivaloch. Čo je, samozrejme, celkom v poriadku, pretože hrať vedia a hrajú dobre. Spracúvajú ľudovky celkom originálnym spôsobom, neboja sa použiť ani celkom vymyslený jazyk, ktorý ale napriek tomu znie veľmi príjemne a zvukomalebne a ponad to všetko bodujú nápaditými aranžmánmi, čo je, by som si dovolil povedať, asi najväčšia devíza tejto formácie. 10. pokračovanie Folkových Bojníc zavŕšili presne tak ako by som očakával a napriek tomu, že mnohí z obecenstva absolvovali tento niekoľkohodinový hudobný maratón celý, ťažko by ste na niekom badali známky únavy. I ja som sa výborne bavil a to som mal za sebou skoré ranné vstávanie a niekoľkohodinové cestovanie. Ale stálo to za to, tak, ako to za to stojí každý rok.
Hrdza
Na záver festivalu sa s nami rozlúčil Janko Kulich spôsobom jemu vlastným (on by mohol kecať za vlasť), veľmi originálne a pohotovo nám nielen poprial pekné sviatky a nový rok, ale sa i pokúsil odhadnúť termín budúceho pokračovania tohto skvelého festivalu. Takže celkom nezáväzne a predbežne - 13. decembra 2008 sa stretneme znovu. A ak všetko výjde podľa plánu, nebudem už naň cestovať letecky, takže snáď tentokrát prídem načas.
Janko Kulich
O festivale píše aj blogerka Ivana Rybanská v tomto článku: ...pršia staré mamy.
Pridať nový komentár