Ako sa varia dejiny a ako som sa skoro uvaril ja

Ako sa varia dejiny je skladačka príbehov kuchárov, ktorí varili pre vojakov v rôznych svetových a európskych vojnových konfliktoch. Schéma celého filmu je zrejmá už po prvých pár desiatkach minútach. Rozhovor so zástupcom kuchyne a zakaždým aj iného európskeho národa kŕčovito umiestnený do nejakého prostredia je nasledovaný receptom, ktorého množstvá jednotlivých zložiek sú uvádzané v mierke pre milióny vojakov a tak dostávajú obludné, až komické rozmery. Lenže opakovaný vtip prestáva byť vtipom a tak sa na treťom už ani len nepousmejem, aj keď vždyprítomná "štipka soli" pôsobí pri tisícoch ton múky naozaj vtipne. Monológy jednotlivých kuchárov a kucháriek usmerňované autorovými otázkami spoza kamery akoby málokedy smerovali tam, kde on sám chce. Zatiaľčo na začiatku je ešte celkom zaujímavý rozpor medzi nemeckým "Najlepší chlieb na svete sa pečie v Nemecku" a ruským "Všade na svete sa pečie rovnaký chlieb", ďalej sa autor trápi. Keď som vycítil, že nedostáva uspokojivú odpoveď ani na niekoré z kľúčových otázok filmu ("Je kuchársky recept podobný vojenským rozkazom?"), vzdal som sa. Nepomohla už ani tá štipka úprimného citu, ktorú bolo kde-tu cítiť, situačná komika ("Juj, grib!") a už vôbec nie osamelé a vyčnievajúce naturalistické zábery zo zabíjania domácich zvierat. Film Ako sa varia dejiny je rozhodne zaujímavou sondou do prostredia, ktoré bežný smrteľník pozná málo až vôbec. Celkový výsledok ale pôsobí ako torta, ktorú piekli psík a mačička – zo skvelých ingrediencií vznikol ťažko prehltnuteľný, nieto ešte stráviteľný film. Snáď sa k nemu autor, po načerpaní ďalších skúseností ešte vráti – tých 5 rokov, ktoré mu údajne venoval, podľa môjho laického názoru nestačilo.