"Slovensko je stále krajina na tekutých pieskoch. Spoločnosť väčšinovo nie je ustálená, hodnotovo ukotvená, je v nesutálom mentálnom pohybe a nevieme, kam to vyústi.", tvrdí Martin M. Šimečka v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom. Od spomienok na detstvo, mladosť a dospievanie v rodine prenasledovanej perzekuovanej komunistami a život s slovenskej intelektuálnej komunite až po súčasnosť nám poskytuje nielen pohľad na život slovenského intelektuála, ale je aj dôležitým historickým svedectvom.
Spôsoby, akými sa dostávam k novej hudbe, bývajú veľmi rôzne. V tomto prípade mi pred pár dňami kolega v práci bez slova položil na stôl CD od istej Feist s názvom Let It Die. Hoci viem o tom, že náš hudobný vkus je v mnohom podobný, bolo to prekvapujúce gesto a preto som tušil, že pôjde o niečo neobyčajné. Ešte som počúval len tretiu pesničku, keď som to vedel naisto.
Pôvodne som si myslel, že sa celá záležitosť vysvetlí, dotyční ľudia si navzájom rozumne vysvetlia pohnútky svojho konania, ospravedlnia prípadné prešľapy a na konci sa ešte zasmejeme nad malichernosťou situácie. A čo sa to vlastne stalo? Totiž, nemenovaná slovenská country kapela si vytvorila profil na jednom zo social networking webov, ktorých sa s príchodom Web 2.0 (to je ten výraz čo nikto nevie čo znamená, ale všetci ho používajú na označenie toho) urodilo naozaj neúrekom. Áno, ja viem, že je to celkom normálne. Normálne ale určite nie je to, čo sa dialo potom. Ak by som to mal charakterizovať čo najstručnejšie, tak by som použil jednu z obľúbených viet z britského sitcomu Červený trpazlík: "Máme mezi sebou příšerný hovado."
Musím sa hneď na úvod priznať, že aj ja som takmer veril tým hlúpostiam čo o pštrosoch kolujú. Teda že v ohrození schovávajú hlavu do piesku, mysliac si, že keď nevidia, nie sú videní. Ale keď som si skúšal predstaviť ako chudák vták, bez pomoci čohosi ako rúk, čeliac smrteľnému nebezpečenstvu skúša zobákom vyhĺbiť v piesku jamu dostatočne veľkú na to, aby tam schoval hlavu aspoň po úroveň očí, pochyboval som. Navyše - veď teoreticky stačilo oči zavrieť alebo sa pozerať niekam inam. Toto by vyriešilo aj otázku času, ktorého je väčšinou v nebezpečenstve minimum a stráviť posledné chvíle života beznádejným hrabaním sa v piesku nie je žiadna výhra.
Pred našim domom ubúda z domu.
Každý deň z neho ťažká stavebná mechanizácia kus odkrojí.
Veľké žlté auto s dlhým nožom kradne izbám steny
na ktorých možno kedysi viseli plagáty filmových hviezd,
spevákov legendárnych rockových skupín,
erotických symbolov 80-tych rokov
a určite i fotka niekoho milej.
Kradne domu izby
ktorým ich obyvatelia svojou prítomnosťou dali zmysel.
I keď - možno boli občas niektoré tak napäto tiché ako dnes.
To keď sa muž vrátil z firemnej akcie omnoho neskôr
ako sľúbil svojej žene a ona by mu to aj chcela vyčítať
ale už na to nemá síl.
Tak si šla radšej zapáliť na balkón.
Podľa tohto vtipného testu som Roy. Počítačový maniak pracujúci v priestoroch suterénu spoločnosti Reynholm Industries. Kolegovia, ktorí pracujú na vyššie položených podlažiach nemajú ani potuchy kto som, hoci túžim po tom, aby ma akceptovali.
V piatok minulý týždeň som pracoval z domu. Myslel som si, akú budem mať fajnú flákáreň (podobne ako teraz, keď v práci píšem tento článok), ale to som si teda blbec dal. Poobede, asi okolo druhej, si môj Vedúci spomenul, že to riešenie, čo som mu dal doobeda a ktoré považoval za správne, nie je až tak celkom správne a nakázal mi urobiť to inak. A nezabudnúť ešte ten sprostý dokument (ktorý, ako som dnes zistil, nebolo vôbec treba). A tak som skončil okolo siedmej, sakra. Konečne.
Asi pred týždňom sme boli v kine (my, obyvatelia bytu číslo 30 na Opaľovacej Hore) no na čo iné, ako na The Simpsons Movie. Očakávania boli trolinku väčšie, ale sklamaný som nebol, bavil som sa skvele. Spider Pig bol taký dobrý, že akýsi Oli Young chce dokonca po ňom pomenovať svoje dieťa (ak mu to na jeho Facebook stránke schváli aspoň 10.000 návštevníkov). No a včera sme si s Ostrovankou do izby vylepili plagát s mapou Springfieldu a Zaneprázdnenej sme vyviedli podobnú vec so všetkými postavičkami z tohto skvelého seriálu. A aby toho nebolo málo, dnes som sa dozvedel, že Kryšpín zakladá český Springfield.
Stalo sa už u mňa zvykom, že vždy po skončení môjho najobľúbenejšieho festivalu napíšem pár slov o tom, čo sa mi na ňom najviac páčilo. Pred dvoma rokmi som písal článok o svetoch iných ľudí, ktorými som sa kochal celý čas strávený na trenčianskom letisku. Pred rokom som, tiež podobne lyricky, opísal ako mi chutí Pohoda. Musím sa priznať, že som sa týmito článkami, aj keď zverejnenými s pomerne dlhým časovým odstupom, dosť vyčerpal, vypísal. A tak som sa rozhodol, že tento rok budem vecnejší, snáď to nebude vadiť. Musím však hneď na začiatku spomenúť slovo, ktoré vo mne celý festival rezonovalo. Tolerancia.
Hneď ako som vôbec poprvýkrát začal zháňať nejakú náhradu originálnej Apple myši a klávesnice, dostal som sa k dvom výrobkom. Prvým bola bezdrôtová (nemci na to majú srandovné slovo "schnurlos") súprava od Microsoft Wireless Laser Desktop for Mac, druhým taktiež laserová bezdrôtová súprava Logitech Cordless Desktop S 530 Laser for Mac spoločnosti Logitech. Microsoft u mňa neuspel ihneď. Mnohí by si mysleli, že sa tak stalo kvôli nejakému apple-šovinizmu, napríklad aj ten predavač v Apple centre v bratislavskom Poluse, u ktorého som sa na túto klávesnicu a myš pýtal chtiac si ju poobzerať a vyskúšať. S priblbo-dôležitým výrazom v tvári mi vysvetlil, že oni predávajú len Apple produkty. V poriadku, ten MS Office pre Mac si teda kúpim u konkurencie. Ale to som odbočil. Microsoft klávesnica pre Mac je totiž ten "zlomený" typ a ja na tom neviem písať a ani sa mi to nechce učiť. Vyhral teda Logitech a ja vám, skôr než sa doň pustíme, poviem, prečo som si vlastne zháňal novú, ne-apple klávesnicu a myš.
Daniel Šmihula napísal pre Denník N realtívne optimistický článok o tom, že to s tými bujnejúcimi autoritárskymi tendenciami nebude až také zlé, resp. že v dlhodobom horizonte sa asi aj tak môžeme tešiť na liberálne demokracie.
“Slovensko je stále krajina na tekutých pieskoch. Spoločnosť väčšinovo nie je ustálená, hodnotovo ukotvená, je v neustálom mentálnom pohybe a nevieme, kam to vyústi,”tvrdí Martin M. Šimečka v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom. Spomienkami na detstvo v rodine komunistami prenasledovaného disidenta a mladosť strávenú v spoločnosti československej intelektuálnej elity približuje udalosti, ktoré formovali Slovensko.