Hodiny: Dejiny 20. storočia podľa Ian McEwana

Mojou osobnou bránou do sveta Ian McEwana bola kniha a film Betónová záhrada. Po niekoľkých ďalších dielach som si uvedomil, že som to bolo niečo ako krst ohňom - to "najhoršie" (alebo to "najlepšie") som už mal za sebou. Nechcem tým povedať, že som ďalšie knhy tohto autora považoval za slabšie, to vôbec nie. Skôr akoby ma pripravil na ponory do ktorých sa púšťa pri vytváraní postáv, charakterov, do zákutí, v ktorých skúma intimitu a sexualitu. Každé ďalšie jeho literárne sústo som si potom užíval ako dobre pripravený študent. Inak tomu nebol ani pri jeho ostatnom románe Hodiny (Lessons, 2022).

Román ma prekvapil už v kníhkupectve - pri McEwanovi som bol zvyknutý skôr na útlejšie knižky, ale toto je poctivá, takmer 600-stranová kniha. Našťastie ma hrúbka kníh nikdy neodrádzala a tak som si jej české vydanie spokojne odniesol domov. Prečo české? Nuž, slovenské vtedy ešte nebolo hotové a ja som veľmi nedočkavý čitateľ a medzi čítaním v češtine a v slovenčine nevidím rozdiel. A slovenské nemá doslov od Terezy Matějčkovej!

Príbeh je, ako som už prezradil v nadpise tohto článku, dejinami 20. storočia z pohľadu nie celkom zvyčajnej rodiny, resp. zvyčajných rodín. A tu sa hneď dostávame k tomu, čo ide McEwanovi najlepšie - opisy postáv, ich vnútorné prežívania udalostí, to je to čo aj tomuto dielu dodáva hĺbku. Celý príbeh je vlastne životná púť Rolanda Bainesa (pričom McEwan priznáva mnohé autobigrafické črty), ktorý sa začína zhruba v období druhej svetovej vojny a končí po kovidových lockdownoch.

Pokúsim sa celý ten košatý a rozvetvený príbeh skrátiť, aby ste získali aspoň hrubú predstavu o čo tu asi ide. Takže: mladý Roland chodí na klavír k slečne Miriam Cornellovej. Miriam sa doňho zaľúbi a začne ho sexuálne zneužívať. Nieže by sa Roland nejako bránil, legálne to ale nie je. Neskôr si dospelý Roland vezme za ženu Alissu. Alissa je ambiciózna spisovateľka a kvôli tomu opustí Rolanda aj ich niekoľkomesačného syna Lawrenca. Roland sa nakoniec ožení s láskou z mladosti, starne, pochová nejakých príbuzných - nechcem prezrádzať úplne všetko, prečítajte si. Toto skrátenie je navyše až vulgárne jednoduché a možno aj trochu nefér k autorovi, pretože celý ten "strom" príbehu má omnoho viac konárov a odbočiek, ktorých osekanie dielu škodí, ale ak by som ich tu mal spomenúť všetky, unudil by som vás. Poďme radšej na tie konkrétne veci, ktoré sa mi veľmi páčili.

V celom deji som identifikoval dva ťažiskové momenty. Hodiny. Lekcie. Lekcie klavíra a lekcie sexuality s Miriam Cornellovou mali niečo spoločné. Aj pri klavíri aj pri intímnych hrách musel Roland robiť niečo čo nechcel - v hudbe ho lákal jazz, ale musel hrať klasiku. V sexe túžil po fyzickom uspokojení ale šlo skôr o stockholmský syndróm, väznenie, nerovný vzťah (a teraz nemám na mysli len vekový rozdiel).

"Kdyby mu někdo řekl, že je patologicky závislý na sexu jako jiní na drogách, zvesela by se k tomu příhlásil. Pokud byl feťák, musel být dospělý."

Do tretice uštedrila lekciu Rolandovi aj jeho žena Alissa, len neviem teraz presne pomenovať z čoho. Odišla od nich rázne a chladne - Roland sprvu ani nevedel prečo vlastne.

"Nějakou sektu ve stylu new age Roland vylučoval. Její jemné ironické úšklebky by žádný guru nemohl tolerovat."

Ďalšou výraznou črtou románu je nenormálnosť. Je to tiež jedna z vecí, ktorá je pre autorovu tvorbu charakteristická (spomeňme si námatkou na rodinu z Betónovej záhrady). Či to už je Rolandova rodina prvá alebo druhá (s Daphne), prípadne vzťah Daphne s jej prvým manželom, ono stretnutie s Alissou pri páde berlínskeho múru, návšteva u Miriam po mnohých rokoch, či absurdnosť návštev detektívov najprv ako páchateľa a potom ako obete. Ale táto rozrytá pôda rozprávania je veľmi úrodná pre sériu úvah, retrospektívnych pohľadov, komentovaním a vyrovnávaním sa so situáciami, prehodnocovaním ambícií i životných cieľov. Napríklad - bola to naozaj Alissa, ktorá sa stala úspešnou? Nemohol byť Roland ten, hoci sa potĺkajúc od zamestnania k zamestnaniu, neustále strádajúc, úspešný otec, ktorý na konci svojho života získal bohatú milujúcu rodinu, zatiaľčo Alissa ostala sama so svojimi zdravotnými problémami? Stratila muža, stratila syna (ktorý ju na sklonku jej života napriek jej prosbe odmietol navštíviť) a začala strácať i seba (a to doslova, fyzicky).

Alissina postava je omnoho viac komplexná ako som tu iba naznačil a jej konanie vyvoláva rôzne otázky o zodpovednosti, sebarealizácii a obetavosti v osobných vzťahoch. McEwan prostredníctvom jej a jej vzťahu s Rolandom skúma širšie témy, ako sú cena umeleckého úspechu, osobná sloboda a vplyv minulosti na prítomnosť. A ešte - nebola to Alissa, celé roky utopená vo svojej vine, tá, ktorá prehrala a Roland, ktorý bez váhania a rád uznal jej spisovateľské kvality tým veľkorysým rytierom?

Okrem beletrie mám rád aj knihy o histórii a geopolitike a tak ma na Hodinách veľmi bavilo práve to osádzanie života postáv a posúvanie deja v historických okamihoch. Vďaka tejto knihe som sa dozvedel, že existovalo hnutie Biela ruža o ktorom som dovtedy ani netušil. Podstatnú časť deja (a nielen kvôli mimoriadne náhodnému stretnutiu) tvorí aj situácia okolo pádu Berlínskeho múru. Konieckoncov - tématikou rozdeleného Berlína a jeho konca sa zaoberá aj v románoch Nevinný a Čierni psi. A najviac na tom celom sa mi páči, že McEwan sa nestavia len do role pozorovateľa a komentátora, ale vie byť aj veľmi výstižne kritický:

"Jakou logikou, motivací nebo bezmocnou kapitulací jsme se my všichni v naší generaci hodinu po hodině přesunuli od vzrušeného optimismu u bourané Berlínské zdi k útoku na Kapitol?"

Detstvo a výchova dieťaťa je ďalším stavebným kameňom nielen tohto románu ale celého McEwanovho diela (aby som stále nespomínal iba Betónovú záhradu, hoci áno, aj tam to je, dajme si napríklad... V orechovej škrupinke. Alebo Právo na život). Aj v tejto téme sa autor pohybuje po celej škále a to od veľmi silného momentu priam bezcitného odvrhnutia neželaného dieťaťa na stanici v Readingu až po úprimnú lásku Rolanda, otca zaslepeného láskou k svojmu synovi Lawrencovi. Pri pasážach ako tieto sa čitateľ len ťažko vyhne projekcii do detských izieb jeho potomkov.

"Roland byl pořád ještě rodič-začátečník, otec zaslepený láskou, který často žasl nad pouhou skutečností synovy existence, jak umí běžet, přemýšlet, mluvit, nad přesnou artikulací slov a jejich lyrickou intonací, nad pletí a vlasy přesahujícimi sny kosmetického prúmyslu."

Príbeh končí najväčším nešťastím práve vo chvíli, keď sa všetka nenormálnosť zotrie v štastí novej Rolandovej rodiny. Daphne ochorie a predtým, než odíde, mu "dává lekci v umírání."

"Jedna z největších nepříjemností ohledně smrti spočívala podle Rolanda v tom, že člověka odstraňovala z příběhu."

Ian McEwan robí stále to, čo mu ide najlepšie - vytvorí nezvyčajné postavy, umiestni ich do priam šialených situácií a zalieza im pod kožu aby sme ho mohli sledovať ako ich analyzuje, skúma a rozoberá na najmenšie kúsky. V tomto románe nám prostredníctvom mnohých autobiografických momentov prezradí aj o sebe. Jeho brat David Sharp a on majú ten istý osud ako Roland a Robert a obaja sa znovu našli len pred niekoľkými rokmi. McEwan dokonca svojmu znovubjavenému bratovi napísal predslov v jeho knihe. Neviem, či toto priznanie, tieto autobiografické momenty sú nejakým "upratovaním stola" a autor už vzhľadom na svoj úctyhodný vek ďalšie dielo neplánuje. Dúfam, že je to len moje zdanie, pretože týmto románom dokazuje, že na výslní literárneho sveta má ešte stále svoje pevné miesto.

Pridať nový komentár

A ešte si overíme, či toto píše človek a nie robot.
Niektorí ľuda veria, že lietadlá rozprašujú chemikálie (a nemyslia tým práškovacie lietadlá).
Súvisiace odkazy

Klasický príbeh o zrade a vražde podaný z originálneho, novátorského uhla od jedného z najväčších svetových prozaikov.

Vysnené príbehy desaťročného chlapca obdareného veľkou fantáziou. Peter je obyčajný chlapec, ktorý vo voľnom čase najradšej sníva a domýšľa veci do ich absurdných dôsledkov.

Sudkyňa vyššieho súdu Fiona Mayeová, známa vysokým intelektom, citlivosťou a erudovanosťou, stojí pred vážnym rozhodnutím v naliehavom prípade. Sedemnásťročný mladík z náboženských dôvodov odmieta liečbu, ktorá by mu mohla zachrániť život.

Zaujímavé odkazy

Anketa o nejlepší českou knihu vydanou v posledních 25 letech, kterou najdete v novém Respektu, se nerodila snadno. Odpověď na otázku, kterou jsme zaslali významným osobnostem naší kulturní scény, nezřídka začínala nedůvěrou: „Těžko z takového množství vybrat jen tři knihy.“ – „Literatura není sport a vyhlašovat nejlepší knihu jde proti jejímu smyslu.“ – „Definovat v oblasti kultury jakékoli žebříčky, nominace či ocenění je vždy ošidné a subjektivní.“

Daniel Šmihula napísal pre Denník N relatívne optimistický článok o tom, že to s tými bujnejúcimi autoritárskymi tendenciami nebude až také zlé, resp. že v dlhodobom horizonte sa asi aj tak môžeme tešiť na liberálne demokracie.