O tom, že sa liberálna demokracia po roku 1989 považovala za samozrejmosť, za “koniec dejín” a o prekvapeniach, ktoré nám nachystali nasledujúce roky sa už popísalo veľa kníh. Väčšina z nich rozoberie dynamiku nástupu autoritárskych režimov a naznačí príčiny, avšak Yascha Mounk pri analýze liberálnej demokracie reže poriadne hlboko. Kniha síce vyšla v roku 2018, teda asi rok a pol po Brexite a zvolení Donalda Trumpa, takže nereflektuje udalosti posledných rokov (čo by teda mohlo byť ešte zaujímavejšie), napriek tomu je to jedna z najviac obohacujúcich kníh v tomto smere.
Mounk je politológ narodený v roku 1982 v Mníchove, vyrastal v Nemecku ako syn poľských Židov a pôsobil na Harvarde, dnes na Univerzite Johnsa Hopkinsa. Okrem akademickej práce píše publicistiku a vedie podcast, takže kniha napísaná zrozumiteľne, pútavo, obsahuje niečo cez 500 odkazov na zdroje informácií a množstvo poznámok pod čiarou.
Neliberálna demokracia vs nedemokratický liberalizmus
Pojem iliberálne demokracia som mal dlho spojený len s Viktorom Orbánom, ktorý tak režim v Maďarsku za jeho pôsobenia, otvorene nazýval. Kým v jeho prípade šlo skôr o vyhranenie sa voči “zhubnému liberalizmu” a nadbiehanie svojmu elektorátu, Mounk vo svojej knihe na tomto postavil základný jin-jang vo vnútri liberálnej demokracie. Demokracia bez práv (neliberálna) je tá časť, ktorá síce umožní ľuďom aby si (demokraticky) zvolili svojich zástupcov, tí však vládnu tak, že im odopierajú individuálne práva a slobody - oslabujú súdy, médiá či opozíciu. No a potom je tu situácia, kedy sú slobody a práva chránené, ale veľké rozhodnutia sa presúvajú od demokraticky zvolených zástupcov k inštitúciám, ktoré rozhodujú bez mandátu voličov. To sú napríklad ústavné súdy, centrálne banky alebo rôzne medzinárodné zmluvy.
Prečo sa to stalo…
Problém je podľa Mounka v tom, že ľudia neadorovali liberálnu demokraciu preto, že to bola hodnotovo najlepšia možnosť ale preto, že prinášala istotu a rast. Akonáhle rast prestal a istoty sa začali strácať, začala sa kríza, ktorú okamžite využili populistické hnutia na demontáž základných zložiek systému. Stabilitu liberálnej demokracie zabezpečovali tri podmienky, ktoré prestali platiť - komunikácia one-to-many, ktorú mali pod kontrolou “strážcovia” sa presunula na sociálne siete a stala sa many-to-many, čím sa rozbil tento monopol. Ekonomická stagnácia spôsobila, že na rozdiel od predchádzajúcich generácií, ktorým sa životný štandard neustále zvyšoval, dnešní ľudia v produktívnom veku takéto výhliadky už nemajú. Autor zisťuje, že tento problém nespôsobuje ani tak ekonomické status quo ako skôr ekonomické obavy, teda budúcnosť. A do tretice identita a migrácia. Migračné vlny a demografické zmeny vyvolávajú v ľuďoch strach, ktorý sú populisti okamžite pripravení zneužiť.
…a ako to napraviť
Možnosti nápravy autor tiež štrukturuje, pričom navrhuje tri oblasti (z ktorých každú v knihe ešte rozoberie do viacerých pod-oblastí). “Ochočiť” si nacionalizmus nie je úplne novinka, ale áno, táto téza v takejto knihe musela zaznieť. Zároveň ale prízvukuje, že migrácia musí mať jasné pravidlá. Druhým pilierom nápravy je ekonomika samotná - tu je to na môj vkus trochu vágne - spravodlivejšie dane a dostupné bývanie mi znie skôr ako z predvolebného letáku. Hoci nemôžem povedať, že s tým nesúhlasím, vo svetle iných úvah v tejto knihe mi to príde trochu menej objavné. Mounk to, samozrejme, neopisuje len ako heslá, ale aj vysvetľuje možnú dynamiku výsledného efektu. Je tu ale veľmi zaujímavá odbočka k identite, ktorú si pracujúci môžu budovať aj prácou - napr. “majster v továrni”. Veľa týchto miest ale zaniklo a najmä v oblasti zdieľanej ekonomiky už človek často pracuje sám (napr. Vodič Uber), nestretáva sa s kolegami ako spomínaný majster v továrni. V tomto prípade sa človek často uchýli k tzv. askriptívnej identite, ktorá ho opisuje na základe pôvodu alebo vrodených znakov. Voči tým, ktorí si identitu vedia “vyrobiť”, sa potom kopí nenávisť.
Pokud člověk má práci, která mu dovoluje “vydělat si” vlastní identitu, nebo o takovou práci usiluje, pak bude svoj askriptivní identitu nejspíš považovat za nepodstatnou - a to mu umožňuje překonat kulturní či etnické rozdíly a nalézt společnou půdu s lidmi, s nimiž sdílí profesní postavení nebo osobní záliby. Současne to však probouzí pocit pohrdání vůči lidem, kteří “visí” nebo “lpějí” na významu společenských kriterií typu rasy či náboženství.
Tretí nápad ako napraviť túto situáciu je viac občianskej náuky na školách. Musím povedať, že ma to prekvapilo, ale príjemne. Liberálna demokracia je pre mladé generácie skôr niečo prirodzene nadobudnuté, než získané v minulosti bojom s totalitou (najmä vo východnej Európe) a možno práve priblíženie tohto boja by mohlo pomôcť k bližšiemu identifikovaniu sa s hodnotami slobody a demokracie. Téza, ktorú som už niekde počul, ale som rád, že sa objavila aj v tejto knihe.
Nejlepší způsob, jak hájit liberální demokracii, tedy zůstává stejný jako dřív: chopit se s plnou vážností úkolu výchovy dětí v občany.
Záver
Všade tam, kde je to relevantné, autor nielen poznámkuje a poskytuje zdroje, ale v knihe sa nachádza aj niekoľko zaujímavých grafov, ktoré pomáhajú vysvetľovať text. Napriek tomu stále nevieme, či je nástup populistov len výkyvom v ináč nekonečnom trvaní liberálnej demokracie, alebo niečo horšie a trvalejšie. Pri analýzach sa sústreďuje hlavne na USA a Donalda Trumpa - to je jedna z vecí, ktoré ma zamrzeli. Hoci Poľsko i Maďarsko sa kde-tu v texte mihnú, celý bývalý totalitný východoeurópsky blok je veľmi zaujímavým priestorom na analýzu. Podobne ako napríklad aj Južná Amerika.
Najcennejšie na knihe je práve to rozlíšenie medzi demokraciou a liberalizmom. Pomohla mi pochopiť (zase a znovu), prečo môže politik vyhrať slobodné voľby a pritom krok za krokom oslabovať systém “bŕzd a protiváh”. Je zrozumiteľná aj pre laika ako ja, takže sa hodí pre každého, kto chce nielen lepšie rozumieť dnešnej politike či získať lepší rozhľad odbočkami k rôznym výskumom, či historickým analógiám.
V závere sa totiž autor presunul až do prvého storočia, k stoickým filozofom, kde Agrippinus vyslovil (podľa mňa) ťažiskovú myšlienku knihy: “Postav se tyranovi. O to, co se stane, když uděláš, co je správné, se nestarej.” Podobnosť s myšlienkou môjho obľúbeného disidenta a nášho prvého ponovembrového prezidenta Václava Havla tento kruh pekne uzatvára: "Nádej nie je presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že má niečo zmysel - bez ohľadu na to, ako to dopadne."
Pridať nový komentár