Netuším už ako som sa k tejto knihe dostal, ale najpravdepodobnejšie asi preto, že som v titulke narazil na slová ako "Trump" a "postpravdový" a určite hlavne "cesta ven z chaosu". Pretože to tretie je presne to, čo potrebujeme vedieť v chaose, ktorý spôsobili (nie výlučne, ale aj) tie prvé dve spomenuté veci a osoby. Prečítal som takých kníh už pár a vždy to vyšlo tak, že autori dali aspoň nejakú nádej, tak prečo to neskúsiť znovu, že? Nuž, to som si teda dal. Neverím, že na túto knihu píšem recenziu. Ale aspoň máte dôkaz, že to nerobí AI.
Tá kniha nie je zlá, vôbec. Práve naopak. Je pravdepodobne veľmi dobrá, ale rovnako pravdepodobne je písaná pre ľudí, ktorí už zažili s filozofiou väčší kontakt ako ja na strednej chemickej priemyslovke počas hodín filozofie v rámci nejakého experimentálne ponovembrového predmetu, v ktorom sme sa učili ako Platón pozeral von z jaskyne. Alebo kto to vlastne bol.
Myslel som si, že toto bude nejaké rozšírenie Naímovej teórie o trojpéčkových autokratoch, ale bolo to na mňa miestami naozaj priveľa. Poznáte tie knihy, keď si musíte niektoré pasáže prečítať dvakrát aby ste ich pochopili? Tak v tejto sú k tomu obrázky.
Wilberova Integrálna teória a na nej postavené vysvetlenie toho, prečo je dnes postpravda taká sexy. Chcete vedieť? No predsa lebo evolučné špičky (zelená, viď obrázok) trpia aperspektívnym šialenstvom! Že to nedáva zmysel? Ale dáva. Pozrite si ten obrázok!
Vývojové štádiá Integrálnej teórie vs. špirálová dynamika.
tl;dr Preto nám toto robia (tí druhí), lebo sa z nich smejeme a nechceme ich zobrať medzi seba (integrovať).
A teraz skúsim aspoň to, čo som z knižky pochytil:
Sú dva typy hierarchií - rastové a dominantné. Tie dominantné sú tie, ktoré nechceme - zakladajú sa na vzťahu utlačovateľ-utlačovaný. To sme si už akože v súčasnosti vyjasnili. No a potom sú tie ešte tie rastové - tie sú prirodzené, pretože tak sa napríklad správajú aj všetky živé štruktúry. Sú zahrňujúce - bunka zahŕňa molekuly, tkanivo zahŕňa bunky, sval zahŕňa tkanivá, atď... Lenže my (evolučná špička, ze-le-ná!!!) sme v rámci nejakej prehnanej korektnosti voči čomukoľvek vylúčili všetky hierarchie. Aj rastovú. A to je problém.
Když dojde k popírání růstových holarchií, pak je tento skluz k dominujicim hierarchiím hluboce nevyhnutelný - a katastrofálni, kdyż přichází od samotné vedoucí špičky. Není divu, že evoluce implodovala.
Ohľadne vývojových štádií ešte takáto vec - v istej dobe nie je vždy prítomné len jedno, ale je ich viac. Takže ako sa teraz hýbeme po svete, tak sme tu my, evolučná špička - zelená, alebo iným slovom svetocentrické (ľúboš všetkých ľudí na svete, si feminista, nie je xenofób, si za rovnosť všetkých, atď) štádium. Potom tu spoločne sa nami pobehujú oranžoví, to je etnocentrické (máš rád len ľudí zo svojej rasy, dediny, mesta, štátu, whatever) štádium a ešte sa tu zrážame aj s jantárovými, teda predstaviteľmi egocentrického (to hádam nemusím vysvetľovať) štádia (schválne si tipnite, kde je asi Trump). Až pokiaľ sa nezačala objavovať zelená, bolo vždy všetko v pohode, pretože každé nová štádium zahrnulo do seba aj do predchádzajúce. Okrem zelenej. My sme to všetko pokašľali a jedni z riešení teda je integrovať do seba aj tie "nižšie" štádiá.
Ano, mnoho Trumpových voličů bylo zjevně a hluboce jantarově etnocentrických. Ale až přiliš často to byl právě zelený zavrhující, zesměšňující, opovrhujíci a mstivý postoj, který přímo přispěl k tomu, že se z typické konzervativní jantarové stal vroucí, hluboce přecitlivělý, naštvaný, a dokonce nenávistný kotel skutečně zlomyslné jantarové. (A nezapomeňte, Trumpa volilo neuvěřitelných 81 procent tohoto naštvaného davu.)
Druhým riešením je vykašľať sa na štádiá prvého rádu a rovno prejsť do štádií druhého rádu, kde sa toto už nemôže stať a všetci budeme žiť vo všeobjímajúcej láske. Neviem síce, ako ja budem integrovať do svojho sveta ľudí, ktorí používajú slová ako "ukronácek" a podobne, ale v záujme toho aby sme sa tu medzi sebou nevyzabíjali sa na to ochotne podujmem.
Aj z toho čo som si prečítal o samotnom autorovi, je Integrálna teória pevnej ukotvená v súčasnej, postmodernej filozofii. A nielen to. Po prečítaní tejto knihy nachádzam zrazu paralely aj v iných, ktoré zdanlivo s touto tématikou vôbec nesúvisia. To je dôkaz, že aj na prvý postreh ťažko stráviteľná, náročná literatúra môže s trochou snahy človeku rozšíriť obzory a vnímanie aspoň do tej miery, pokiaľ je ju schopný pochopiť. A keď už má tento dôkaz, nie je problém prečítať si ju znovu a pokúsiť sa o hlbší ponor.
Pridať nový komentár