Pisár Bartleby

Samotná poviedka je rozprávanie právnika. Jeho meno nepoznáme, vieme o ňom len toľko, že má svoju kanceláriu na Wall Street, zamestnáva dvoch pisárov, ktorých (v českom preklade R. Nenadála z roku 1990) nazýva Krocan a Škrdla, ale vzhľadom na množstvo práce príjme aj tretieho. Volá sa Bartleby. Spočiatku vyzerá všetko idylicky - Bartleby je spoľahlivý a usilovný. Problém nastáva keď ho jedného dňa poprosí jeho šéf, teda náš rozprávač, o asistenciu pri kontrole prepísaných dokumentov. Vtedy po prvýkrát zaznie Bartlebyho síce zdvorilé ale dôsledné odmietnutie "Ja by som, prosím, radšej nie.". Postupom času táto veta v miernych obmenách zaznieva častejšie a častejšie až nakoniec právnik nie je schopný primäť Bartlebyho k žiadnej práci. Keď jedno nedeľné ráno rozprávač zisťuje, že Bartleby v kancelárii dokonca býva, rozhodne sa prenajať si inú aby sa ho zbavil nadobro. Po pár dňoch ho však doženú noví nespokojní nájomcovia jeho pôvodnej kancelárie, aby si tento "inventár" prišiel vziať so sebou.

Bartleby končí vo väzení, kde pomaly chradne. Posledný márny pokus o jeho záchranu podnikne jeho teraz už bývalý šéf, keď podpláca väzeňského kuchára aby pre Bartlebyho nešetril jedlom. Ten sa však rozhodne nejesť a umiera.

Interpretácií tohto diela je asi toľko, koľko je ľudí, ktorí o ňom píšu. Môj pocit z Bartlebyho správania je, že nejde ani tak o nejakú vzburu alebo vzdor ako skôr o rezignáciu. Pokiaľ má robiť svoju prácu je všetko v poriadku, ale čokoľvek nad rámec povinností jednoducho "radšej" nerobí. Veľmi to pripomína syndróm vyhorenia alebo depresívne správanie. To druhé najmä v neskorších "štádiách" vývoja Bartlebyho postavy, kde už nerobí ani to, čo mu pôvodne išlo tak dobre a celé dni strávi pozeraním na tehlovú stenu za oknom. Vo výraznom kontraste sú potom vtipné momenty diela - odlišné správanie Bartlebyho kolegov podľa časti dňa alebo ich zhrozenie nad postupným podvedomým preberaním slova "radšej" do svojho jazyka.

Tereza Matějčková, česká propagátorka filozofie a esejistka, to vo svojej knihe opisuje takto:

"S významem postoje písaře Bartlebyho bychom se minuli, kdyby chom v něm spatřovali dětinského revolucionáře, který ze dne na den sekne s prací, ale nechce si sbalit věci a vypadnout. Melville je navíc ostražitý a dělá vše, aby písař nevyzněl heroicky. Z jeho promluv škrtá odkazy na vůli, i když mu majitel právnické kanceláře říká: „Takže ty nechceš..." Bartleby to uvádí na pravou míru: Ne že by nechtěl, ale „raději ne". Bartlebyovská nečinnost není agresivní a agresivitu nevzbuzuje. „Rozvážného člověka se nic tolik nedotkne jako pasivní rezistence," poznamenává v jedné pasáži právník. Bartlebyho postoj ústí v to, že sám právník začíná měnit svůj život a přemítat o svém povolání."

Ďalším problémom, ktorý by mohol stať za Bartlebyho správaním je komunikácia. Hoci sa právnik neustále zamýšľa nad tým, aká by mala byť vhodná reakcia na jeho odmietanie práce a v myšlienkach sa uchyľuje dokonca k fyzickému násiliu, vo verbálnej komunikácii sa obmedzuje iba na strohé, neosobné frázy, aby napokon aj on, paradoxne rezignoval a od problému doslova utiekol. Môže byť za tým Melvillova kritika právnického stavu ako osôb uprednostňujúcich striktný jazyk predpisov a zákonov pred ľudským prístupom?

"Bolo by možné Bartlebyho zachrániť?" je asi tá najnástojčivejšia otázka, ktorá mi napadá po prečítaní poviedky. Bolo Bartlebyho správanie vedomým rozhodnutím smerujúcim k nevyhnutnému koncu alebo to bol iba, ako sa hovorí, krik o pomoc? A ak to druhé -  komu bol určený? Jednou z indícií pri tomto pátraní by mohol byť životný osud autora poviedky, iné budú vpísané kdesi medzi riadkami pre pozorného čitateľa. Skúste, hľadanie je to zaujímavé. Dielo je rozsahom drobné, takže miesto rozhliadania sa na veľkej ploche bude treba kopať do hĺbky.