I keď som to nikdy nedával príliš najavo, odjakživa som mal veľmi rád lietanie a lietadlá. Možno takým najvýraznejším momentom v tomto smere boli moje časté letné návštevy prievidzského letiska.
Londýnske metro, Tube, je charakteristické mnohými vecami, ale jednou z naj je rozhodne neustále sa opakujúci až otravný oznam "Mind the gap!". Jeho voľný preklad by mohol znieť "Pozor na dieru (medzeru)!" a myslený je často nemalý priestor medzi vozňami vlaku a okrajom nástupišta, príčina niekoľkých desiatok úrazov ročne. Tento oznam sa v písanej podobe dostal dokonca až na dámske nohavičky z predajní suvenírov, kde naberá úplne iný, omnoho vtipnejší, význam. Z tohto pohľadu je potom viac než kuriózne, že keď Emma Clarke (ktorá svoj hlas metru prepožičala) nahrala niekoľko veľmi vtipných oznamov trefne charakterizujúcich pomery v londýnskej podzemnej preprave, spoločnosť TfL ju za to vyhodila.
V piatok minulý týždeň som pracoval z domu. Myslel som si, akú budem mať fajnú flákáreň (podobne ako teraz, keď v práci píšem tento článok), ale to som si teda blbec dal. Poobede, asi okolo druhej, si môj Vedúci spomenul, že to riešenie, čo som mu dal doobeda a ktoré považoval za správne, nie je až tak celkom správne a nakázal mi urobiť to inak. A nezabudnúť ešte ten sprostý dokument (ktorý, ako som dnes zistil, nebolo vôbec treba). A tak som skončil okolo siedmej, sakra. Konečne.
Asi pred týždňom sme boli v kine (my, obyvatelia bytu číslo 30 na Opaľovacej Hore) no na čo iné, ako na The Simpsons Movie. Očakávania boli trolinku väčšie, ale sklamaný som nebol, bavil som sa skvele. Spider Pig bol taký dobrý, že akýsi Oli Young chce dokonca po ňom pomenovať svoje dieťa (ak mu to na jeho Facebook stránke schváli aspoň 10.000 návštevníkov). No a včera sme si s Ostrovankou do izby vylepili plagát s mapou Springfieldu a Zaneprázdnenej sme vyviedli podobnú vec so všetkými postavičkami z tohto skvelého seriálu. A aby toho nebolo málo, dnes som sa dozvedel, že Kryšpín zakladá český Springfield.
Anketa o nejlepší českou knihu vydanou v posledních 25 letech, kterou najdete v novém Respektu, se nerodila snadno. Odpověď na otázku, kterou jsme zaslali významným osobnostem naší kulturní scény, nezřídka začínala nedůvěrou: „Těžko z takového množství vybrat jen tři knihy.“ – „Literatura není sport a vyhlašovat nejlepší knihu jde proti jejímu smyslu.“ – „Definovat v oblasti kultury jakékoli žebříčky, nominace či ocenění je vždy ošidné a subjektivní.“
Daniel Šmihula napísal pre Denník N relatívne optimistický článok o tom, že to s tými bujnejúcimi autoritárskymi tendenciami nebude až také zlé, resp. že v dlhodobom horizonte sa asi aj tak môžeme tešiť na liberálne demokracie.