O histórii na území dnešného Slovenska počas druhej svetovej vojny panujú v spoločnosti mnohé mýty, “láskavé fikcie” či dokonca romantizujúce predstavy o popredných predstaviteľoch Slovenského štátu. Dejiny si zvykneme rozprávať väčšinou z pozície autorít a centier, v ktorých vznikali rozhodnutia vedúce k historickým udalostiam a máme tak pocit, že sa dejú mimo nás. Hana Kubátová však vo svojej knihe Kde líšky dávajú dobrú noc volí úplne opačný prístup a odkrýva mechanizmus vzniku a priebehu holokaustu na Slovensku tak, že nám ho približuje ako náš, osobný príbeh. Niečo, čoho sme súčasťou a čo sa nás bezprostredne týka. Zároveň dôrazne pripomína, že na to, aby sa človek participoval na fašizme, nemusí byť presvedčeným fašistom. Nie je to teda príjemné čítanie ale možno o to dôležitejšie pre vyrovnanie sa s vlastnými traumami.
K Hane Kubátovej som sa dostal cez jednu z diskusií Denníka N pod názvom Vracia sa fašizmus?, v ktorej ma zaujala svojim prehľadom o problematike Slovenského štátu a fašizmu 30-tych a 40-tych rokov všeobecne.
Ako som už naznačil v úvode, v našej spoločnosti stále prevažuje názor, že holokaust na Slovensku bolo niečo, čo bolo importované z nacistického Nemecka a čoho výhradnými vykonávateľmi boli vrcholní predstavitelia Slovenského štátu. Hana Kubátová svojim dôkladným terénnym výskumom ale ukazuje, že to bol proces, na ktorom sa podieľali samotní Slováci, bežní občania i elity a že sa tak nedialo len v centrách ale i na periférii, pričom “Východné Slovensko sa stalo dôležitým barometrom schopnosti režimu uplatniť svoj vplyv a kontrolu nad štátom a národom ako celkom.”
V prvej kapitole knihy sa autorka venuje centru, cez ktoré vykresľuje paradox Slovenského štátu, ktorý hoci pod nacistickou kontrolou bol prakticky až do roku 1944 vnútorne politicky de facto autonómny a tvoril kostru pre zákony, inštitúcie a normy. Tieto jednak uspokojovali požiadavky Nemecka ale tiež motivovali slovenské obyvateľstvo k aktívnejšej realizácii myšlienky kresťanského nacionalizmu a snažili sa vystupovať ako autorita schopná ochrániť národ.
Režim od svojho začiatku venoval veľkú pozornosť sľubom, že nový poriadok uspokojí obyvateľstvo a zlepší podmienky aj v najodľahlejších regiónoch.
V druhej časti už prechádza na perfifériu, v tejto knihe reprezentovanej východným slovenskom, ktoré centrum neberie len ako izolovanú časť krajiny, ale aktívneho účastníka v holokauste na Slovensku. Autorka zdôrazňuje dôležitosť perfiférnych častí republiky pri genocíde, pričom samozrejme nezabúda ani na základné charakteristiky týchto oblastí, aby tak celú problematiku zasadila do kontextu.
Keď som na začiatku písal, že skôr než ako izolovaný fenomén opisuje holokaust na Slovensku ako našu vlastnú, až osobnú históriu, musím napísať, že si v tomto smere spravila “domácu úlohu” výborne a niekoľko rokov pátrala v archívoch. Mnohé závery svojho teoretického bádania tak skôr ukazuje alebo potvrdzuje konkrétnymi činmi konkrétnych ľudí, čím sa nám dostáva, takpovediac, pod kožu a celá práca je nielen veľmi autentická ale miestami má až beletristický nádych.
Podtitul knihy je “Kresťanský nacionalizmus a holokaust na Slovensku” a práve téma kresťanského nacionalizmu, hoci poprepletaná celou knihou sa ukazuje najviac práve v kapitole Prikázanie: ako je možné, že toto všetko sa dialo v štáte, ktorý si hovoril “kresťanský”. Jedným z dôvodov, ako to prezentovala vtedajšia vládna vrstva, bola “sebaláska” - akési ospravedlnenie slovenského národa páchať násilie ak ide o nápravu krívd z minulosti a uprednostňovanie Slovákov ako národa.
Kapitola Dopyt sa bližšie pozerá na mechanizmus toho, ako sa konkrétni ľudia podieľali na holokauste a ako pomáhali vytvárať systém, v ktorom toto všetko bolo možné. Zároveň opisuje “progres” v podobe budovateľského nadšenia, ktoré je však na pozadí draho zaplatené ľudskými životmi. Paradoxná, až vtipná je verva s akou odporcovia všetkého progresívneho (áno, už vtedy!) oslavujú, ehm, progres.
V záverečnej kapitole knihy, Kolaps, opisuje udalosti, ktoré viedli k zániku tohto projektu a snahou najvyšších funkcionárov zabezpečiť si alibi, aby unikli pred prísnymi trestami. Ako vieme, nie všetkým sa to podarilo, napriek tomu (alebo možno vďaka tomu) sa počas výsluchov vytvoril falošný naratív, podľa ktorej sme boli ako národ do tohto konania dotlačení, pričom existovalo len pár zradcov, proti ktorým sme bojovali. Ospravedlňovanie kolaborácie budovateľkými úspechmi ale pokračuje aj v dnešnej dobe a aj autorka v knihe sa dostáva až ku súčasnej krajnej pravici.
V mnohých diskusiách kam si aju ako odborníčku na fašizmus zo začiatku a počas druhej svetovej vojny pozývajú, zdôrazňuje, že je problematické vnímať našu históriu čiernobielo. Podobne ako nie sme do jedného len potomkami odvážnych protifašistických bojovníkov z SNP, rovnako nie sme všetci (našťastie) kolaboranti, udavači a arizátori. Voči svojej minulosti sme ale povinní sa postaviť práve bez podobných falošných diliem, aby sme s ňou vedeli vyrovnať.
Pridať nový komentár