Keď sa raz všetci vyrovnáme s tým, aké sme mali detstvo a akí sú naši rodiča, keď sa Nemci konečne skutočne vyrovnajú s holokaustom, keď pochopíme, že sa o ňom dá hovoriť aj v spojení so sexualitou a intimitou a keď sa konečne vykašleme na všetky genderové stereotypy, ženám dovolíme chodiť hore bez a sedieť s roztiahnutými nohami, opustíme ten krutý omyl s náboženstvom a pochopíme, že jediné naozajstné rozhovory prebiehajú v noci medzi úplne cudzími ľuďmi aj vtedy nám ešte stále ostane z knihy Jewish Cock jeden úžasný moment: Viete, ako sa volá ten typický moderný priestor, "...kde človek ani nevie rozoznať, či sedí v kaviarni, v pracovni, v obchode alebo čejsi obývačke"? Avokádová estetika!
Hrdinka knihy, mladá Nemka, sedí v ordinácii židovského chirurga Seligmana a vedie monológ. V jeho úvode sa prevtelí do tela Hitlera, skritizuje nemeckú kuchyňu a porovná ju s talianskou, pričom zhodí fašizmus aj tú nemeckú kuchyňu. A čitateľ hneď vie, že toto bude dobré. Forma monológu síce môže spočiatku vyvolať isté obavy, či sa autorke podarí udržať tempo, ale tie sa už po pár ďalšíách stranách úplne rozplynú a rozprávanie vás úplne pohltí. Kniha nie je ani vizuálne nijako štruktúrovaná - možno práve aby nás z toho prúdu myšlienok nič nevytrhávalo, jediné predely vo vývoji monológu predstavujú priame oslovanie doktora Seligmana.
Povedala som vám už, že sa mi páčia vaše drobné ruky, doktor Seligman?
Doktor Seligman má počas celého zákroku hlavu medzi nohami rozprávačky, ktorá naňho teda sotva dovidí a okrem toho, že má na stole fotky svojej rodiny sa však o ňom nedozvieme nič iné. Ale dozvedáme sa o pacientke, jej rodine a o tom, čo všetko sa jej preháňa hlavou a že je toho teda dosť. Jej myšlienky sú neosedlané, divoké, vo svojich úvahách ide za všetky červené čiary, pri ktorých by nám spoločenské konvencie dávali stopku. Vďaka používaniu angličtiny, ako nematerinského jazyka pri písaní, to ani veľmi neobkecáva a ide priamo po podstate. A navyše je veľmi vtipná!
Boh je, samozrejme, tiež muž. Otec, ktorý všetko vidí, nemožno sa pred ním ukryť na záchode a je konštantne nahnevaný. Pravdepodobne má penis o veľkosti cigarety.
Kľúčovými témami tejto knihy sú identita a spôsob, resp. jeho kritika, akým sa Nemecko vyrovnalo s holokaustom, pričom holokaust monológ rámcuje a identita ho posúva dopredu. Postupne sa dozvedáme čo sa vlastne v ordinácii odohráva a ako to súvisí s identitou rozprávačky. Túto problematiku rieši prostredníctom banálnych až groteskných úvah, alebo ju projektuje prostredníctvom svojho "vzťahu" s tajomným až kafkovským maliarom K. Jej boj sa odohráva nie navonok, ale v nej samej, kde na jednej strane tasia meče zakorenené, resp. vštepené spoločenské konvencie, na strane druhej autorka so svojimi myšlienkovými ponormi, ktoré nemajú hranice. S metaforou meča som neprišiel sám - autorka ho v istej pasáži použila ako synonymum pre penis a vagínu označila ako ranu aby konvenciu o správnom sedení (muži môžu mať roztiahnuté nohy, ženy nie) uťala myšlienkou "... či by sme namiesto rany nemali zakázať zbraň". Kadencia podobných momentov v knihe je neuveriteľná.
Hoci tento monológ nemá dej, postupne sa odhaľovaním ďalších skutočností dozvedáme viac a na povrch vypláva aj problematika trans identity. Tu sa objavuje postava Emila, rozprávačkinho mŕtveho brata, ktorého nikdy nepoznala ale ktorého si symbolizuje ako kostolný "automat na Ježiška" - prístroj, v ktorom sa za 10 fenigov pohybuje malý Ježiško a dáva požehnanie.
Preto si vezmem jeho meno, lebo ja som to svoje vždy nenávidela a Emil si to po dlhých rokoch modlitieb náckov a zanedbaných starých žien zaslúži.
Musím povedať, že ona kontroverzia, o ktorej sa v súvislosti s touto knihou spomína, mi nepripadá až taká výrazná. Súhlasím, že spojovanie holokaustu a sexuality je územie, na ktoré sa spisovatelia bežne nevyberajú, ale zneužívanie ľudských tiel v rámci holokaustu a prostitúcia alebo telo ako nástroj moci poskytnú dobré alibi na to, aby sa tam konečne niekto pozrel. Autorkin prvovýstup na seba zobral aj to riziko, že v jej rodnej krajine mala spočiatku s vydaním tejto knihy isté problémy.
Doktor Seligman, nič by mi neurobilo takú radosť ako zistenie, že máte na každý deň v týždni jeden obrázok iného nacistu a beriete si to, čo vám právom patrí, keď striekate na ich nehybné malé tváre.
Debut nemeckej spisovateľky Kathariny Volckmer ležal u mňa v knižnici nepovšimnutý zhruba dva roky. Takýto čas totiž uplynul od diskusie s autorkou v rámci festivalu Mobilis v liptovskom kultúrnom centre Diera do sveta, na ktorom som si tento útly paperback aj kúpil. Čo sa týka nečítania tejto knihy, bol to premárnený čas. Ale som o to radšej, že som po nej nakoniec siahol.
Pridať nový komentár