Maté

Mladá poétka vstúpi do čajovne
zhlboka sa nadýchne vzduchu zahusteného santálového dreva
zľahka sa usmeje
a s prekríženými nohami spočinie na svojom obľúbenom mieste
na matraci
na zemi.

Nikdy nie na stoličke za stolom pretože tam by sa jej vlasy nedotýkali zeme.

"Maté!", rozkáže si a zo svojej plátenej tašky vytiahne knihu básní, zápisník a ceruzku.
Pôsobí tak étericky až sa mi zdá že ked na to príde tak sa nepostaví
nekúpi si prívesok s kamienkom podľa svojho znamenia
nezaplatí
a nezavrie za sebou dvere
ale jednoducho zmizne.

A ja sa budem s Hermannom Hessem pozerať na ten zázrak a dúfať že ak raz odtiaľto zmiznem tak po mne ostane viac ako len jedno poondiate nedopité Maté.