Že pomaly, alebo skôr pomalosťou žijem, to už si všímam dosť dlho. Mám pocit, že to prišlo s pandémiou. Nechcem, aby to vyznelo neúctivo k množstvu jej obetí, ale ja som si tie opatrenia vlastne celkom užíval. Zrazu som si uvedomil, že do obchodu mi stačí chodiť omnoho menej, že prechádzky v prírode mi vyhovujú viac ako tep nákupných centier. Je v tom, samozrejme, aj kus šťastia - môžem pracovať z domu a bývame blízko pri lese, ale aj tak som vždy, ak sa čo len trochu dalo, uprednostnil vlak pred autom a knihu pred televízorom. Hudbu väčšinou počúvam tak, že si pustím platňu od začiatku dokonca a nerobím pri tom nič iné. Miesto krátkych internetových správ čítam papierové noviny a rádiá mám rád tie bez reklám a naspeedovaných moderátorov. Dokonca som začal vstávať dosť skoro (na môj vkus!), tak, aby som ráno mohol všetko robiť pomaly. Šlo o nevydarený pokus - pri dvoch malých deťoch je to skôr utópia. Každopádne som sa veľmi potešil, keď som v kníhkupectve našiel knihu pod názvom Chvála pomalosti. "Asi nie som sám", prebehlo mi hlavou ako prvé.
Autor Carl Honoré sa pokúsil do jednotlivých kapitol zoskupiť rôzne aspekty života (práca, zdravie, výchova, sex, atď...) a ku každému napísať námet alebo obhajobu potreby pomalosti. Dobrý nápad (a očividne aj poctivé študovanie problematiky) však utopil v záplave klišé. Napríklad slovné spojenie "v dnešnej uponáhľanej dobe" by som čakal skôr v lacnom lajfstajlovom článku, než knihe, ktorá má ambície zmeniť správanie našej generácie. Keby sa takéto stokrát prevarené slovné spojenia v knihe vyskytli kde-tu, nevšímal by som si to. Ale pripomínať v každej kapitole ako rýchlo, nedzravo, hekticky a stresujúco žijeme je dosť unavujúce.
Keď už som si v tomto pieskovisku ustálených slovných spojení aj vyhrabal konkrétnu radu, skúsenosť alebo odporúčanie, väčšinou išlo o niečo, čo už dávno patrí medzi moje rutiny. To je však len môj subjektívny problém - niekto iný by tieto poznatky istotne ocenil a v tomto ohľade je to výborná kniha. Autor si dal nielen námahu aby si mnoho vecí overil v literárnych zdrojoch, ale pátral aj osobne - veľmi zaujímavé sú najmä jeho cestovateľské skúsenosti zo severného Talianska.
V knihe tohto druhu, kde zaznievajú vyhlásenia, ktoré majú potenciál zmeniť správanie ľudí, by som k dôležitým informáciám očakával aj ich zdroje. Najmä v časti o zdravotníctve to priam kričí a preto tvrdenia typu že "západné lieky často eliminujú symptómy choroby, no nevyliečia jej príčinu" ostávajú bez relevantných dát len v rovine subjektívnych pocitov. Zmysel alternatívnej medicíny autor (možno nevedomky) odhalí v zdanlivo nenápadnej vetičke "V Londýne môže stáť sedenie u akupunkturistu aj päťsto libier." A šermovanie výrazmi ako "mainstreamoví medici" a "energetické dráhy tela" (čo to je???) posúva dielo do ezoterických vôd. Nie som si istý, či toto autor chcel. Kde-tu sa dokonca objaví aj informácia o tom, ako to kde bolo v sedemdesiatych rokoch (napríklad). Neviem, ako je relevantné niečo, čo sa v dnešnej uponáhľanej dobe (sic!) stalo pred 50-timi rokmi.
Niektoré kapitoly navyše ostali spracované len veľmi povrchne, alebo jednotvárne. Napadá mi napríklad časť o tom, ako spomaliť v sexuálnej oblasti, ktorá bola takmer výhradne zredukovaná na tantrický sex. Nie som odborník (len vášnivý amatér), ale naozaj je toto jediný spôsob, ako si užiť spomalenie v intímnej sfére?
Záverom môjho pohľadu na túto knižku by som chcel ešte raz zdôrazniť, že hoci tento text nevyznieva najpozitívnejšie, kniha obsahuje cenné rady a doporučenia a ak máte pocit, že by sa vo vašom živote hodilo ubrať plyn, určite si ju prečítajte. A ak ste nad niečim takým zatiaľ ešte ani len nepremýšľali, možno sa stane dobrým námetom a radcom, ako začať. Budete sa občas (rovnako ako ja) nudiť, práve kvôli spomínaným veciam, ale nakoniec ju (rovnako ako ja) dočítate, pretože si v nej každý môže nájsť niečo, čo mu pomôže pribrzdiť.
A tiež by som sa chcel autorovi ospravedlniť za moje myšlienky, v ktorých som ho upodozrieval, že fascinácia z pomalosti na jeho návšteve v severnom Taliansku je iba subjektívne opojenie. Tento článok dopisujem na pláži v talianskom mestečku Ladispoli. Hoci to nie je severné Taliansko, obed v plážovej reštaurácii mi trval niečo cez dve hodiny a to tam ešte mnohí hostia, ktorí tam pri mojim príchode už boli, po mojom odchode ešte ostávali. Už dávno som sa necítil tak dobre najedený. Nemám na mysli kvantitu jedla, skôr jeho pokojné, dlhé vychutnávanie.
Pridať nový komentár