Vopred upoznorňujem, že tento článok nie je o zamestnaní v UK všeobecne a nie je to ani žiadna ponuka práce v Anglicku. Tak, SEO máme za sebou a teraz poďme blogovať. Dnes je celkom dobrý deň napísať čosi o tom ako sa pracuje tuná na ostrovoch a zároveň tým aj vysvetlím, prečo v poslednom čase píšem tak sporadicky (aj keď to by som vôbec nemusel, ale keď ja cítim ako vám moje články chýbajú). Dnes som dal výpoveď.
O bankách v Anglicku by sa toho dalo napísať viac než dosť. Ja mám síce skúsenosti len s jednou konkrétnou (a celkom mi to stačí), ale ako tak počúvam príbehy iných ľudí a kamarátov, nadobúdam pocit, že pobočka anglickej banky je jedno z miest, ktoré najviac vyjadrujú miestne konzervatívne úchylky. Napríklad tak, že mi dnes ráno doslova zakonzervovali peniaze.
No ale poďme teraz k tomu kurzu a popritom si medzi riadkami prečítame aj o tom, čo som sľuboval v úvode. Najprv majme modelovú situáciu:
V stredu máme na účte -2 libry. Dosť prúser ak by ste niekedy plánovali vziať si v anglicku hoci i veľmi nízky úver. Na pár mesiacov ste bez šance. Vo všetkých bankách. To nevadí, lebo my úver nechceme - k večeru nám totiž na účet prišla výplata, takže už máme dosť na Leoparda. Štvrtok prebedákame doma s bolesťami brucha, hlavy, kašľom, celkovou slabosťou a ďalším nepodareným záväzkom prestať s fajčením. Na druhý deň už sa dá aspoň ísť do práce, tak sa aj ide. Keďže sa nám ale nepodarilo prestať fajčiť, chceme si kúpiť cigarety. Lenže bankomat nám neoblomne tvrdí, že žiadne peniaze nám nedá, nakoľko ten, kto nám vydal kartu, to zakázal. Suma sumárum - v banke máme čerstvú výplatu, ale nechcú nám ju dať. Naserie.
Musel som sa naozaj schuti zasmiať, keď som si predstavil Ostrovanku s akou radosťou (a snáď i hrdosťou) oznamuje Zaneprázdnenej pri ich prvej ceste londýnskou Victoria Line na stanici Seven Sisters, že "...tuto Petiar bol!". Pravda je, že na to miesto som sa dostal prvýkrát len o pár minút neskôr, keď som ich pravdepodobne míňal vo vlaku idúcim opačným smerom, ale to je celkom iný príbeh. Ten, ktorý vám chcem teraz rozprávať, je o "naozajstných" Seven Sisters - sústave siedmych veľkých snehovobielych útesov na južnom pobreží Anglicka.
Daniel Šmihula napísal pre Denník N realtívne optimistický článok o tom, že to s tými bujnejúcimi autoritárskymi tendenciami nebude až také zlé, resp. že v dlhodobom horizonte sa asi aj tak môžeme tešiť na liberálne demokracie.