Hudba, film

Stalo sa už u mňa zvykom, že vždy po skončení môjho najobľúbenejšieho festivalu napíšem pár slov o tom, čo sa mi na ňom najviac páčilo. Pred dvoma rokmi som písal článok o svetoch iných ľudí, ktorými som sa kochal celý čas strávený na trenčianskom letisku. Pred rokom som, tiež podobne lyricky, opísal ako mi chutí Pohoda. Musím sa priznať, že som sa týmito článkami, aj keď zverejnenými s pomerne dlhým časovým odstupom, dosť vyčerpal, vypísal. A tak som sa rozhodol, že tento rok budem vecnejší, snáď to nebude vadiť. Musím však hneď na začiatku spomenúť slovo, ktoré vo mne celý festival rezonovalo. Tolerancia.

V sobotu, ako býva zvykom, sme začali skôr. Po drobnej úprave programu festival zahájil pesničkár Janko Majerčík z Liptovského Mikuláša. Tématicky sú jeho pesničky o dobru, láske a prírode, v tom najúprimnejšom význame aký si len dokážete predstaviť, pričom sú silne inšpirované slovenskou ľudovou piesňou. Vedel by som si ich kľudne predstaviť aj v spracovaní s kapelou - nakoniec týmto smerom sa mierne uberá aj jeho CD Dieťa veku Vodnára, ktoré mi po vystúpení daroval. Veľmi pekne ďakujem, zrecenzujem.

Tak som sa zase, ako každý rok, v rámci dovolenky vybral aj na festival, mne z najbližších, Folkovanie s Černou Horou. Predtým Folkovanie pod Skalkou a ešte predtým Country Folk Fest, ako iste veľmi dobre viete. No a keďže mi už druhým rokom pripadla taká milá povinnosť túto akciu aj moderovať, som možno jeden z mála, ktorý videl a počul všetkých účinkujúcich (countrybál nepočítam, ale skupinu Louziana vrelo pozdravujem), rozhodol som sa že o tom aj čosi napíšem. No a navyše som to sľúbil keď som odchádzal na dovolenku.