Nesiahajte nám na deti!

Pridal/a petiar dňa

Keď v roku 1979 vyšla na albume The Wall skupiny Pink Floyd skladba Another Brick in the Wall, Part 2, deti v nej neboli iba sprievodným vokálom. Ich hlas sa stal symbolom vzdoru proti autoritárskemu školstvu a potláčaniu individuality. Podobne aj Happy Xmas (War Is Over) od Johna Lennona so svojím protivojnovým posolstvom využíva detský zbor ako symbol nevinnosti a nádeje.

Skupina Soul Asylum zvýraznila svoju hudobnú stopu na MTV skladbou Runaway Train, ktorej videoklip obsahoval fotografie nezvestných detí. Kampaň pomohla upozorniť verejnosť na ich zmiznutia a podľa režiséra videoklipu Tonyho Kayeho sa podarilo nájsť 21 z 36 detí, ktorých fotografie sa v ňom objavili.

A aby sme sa časovo aj geograficky dostali čo najbližšie k nám, slovenský pesničkár Števo Šanta napísal svoju pieseň o vojne na Ukrajine z perspektívy otca školopovinného dieťaťa.

 

Som presvedčený, že vnímanie vojnového konfliktu je iné, keď ste rodič a keď ním nie ste. Pri predstave, že by našu krajinu napadol nejaký imperialistický relikt - a tu vlastne ani nechcem zostať nekonkrétny, mám na mysli rusko -, je môj prvý pocit obava o rodinu, o deti. Predstavujem si cestičky, ktorými by som nás dokázal dostať do bezpečia, čo najďalej od zvrátených chúťok agresora a jeho oddaných orkov.

Naopak, keď sa pokúšam vžiť do svojho bezdetného ja, vidím sa skôr v družine Alda Rainea z filmu Nehanební bastardi, ako naháňam fašistov. Uznávam, že vzhľadom na moju zrakovú vadu a telesnú stavbu je to značne romantizujúca predstava. V skutočnosti by som asi sedel niekde v bunkri za počítačom a navádzal drony na nepriateľské ciele.

Pointa však ostáva: bolo by mi jedno, čo sa so mnou stane. Moja smrť by síce asi pár ľudí rozsmútila (dúfam), ale nikoho by som po sebe nezanechal. A ak by to znamenalo pár ukončených orkov, možno by mi to vtedy pripadalo ako celkom dobrá výmena. Rodičovstvo nemení náš vzťah k spravodlivosti, len vnímanie ceny, ktorú sme ochotní za ňu zaplatiť.

Dokonca aj slovo chucpe, ktoré vzniklo ako synonymum pre donebavolajúcu drzosť až cynizmus je často vysvetlené práve na príklade dieťaťa, ktoré zabije svojich rodičov, ale pred súdom sa domáha ľútosti, nakoľko je sirota.

Je to silné puto, ktoré sa v nás ako rodičoch prirodzene vytvára. Nie je to voľba - tu máš, toto je tvoje, ži s tým. Akoby sme získali prenesený pohľad na budúcnosť, ktorá zrazu už nie je len naša, ale predovšetkým našich detí. „Sľúbil som si v bezpečí ťa priviesť do dospelosti“, spieva spomínaný slovenský folker. Je to evolučne zakorenená schopnosť urobiť čokoľvek, aby sme ochránili svoj rod. V každom období si neustále pripomíname, že s príchodom potomkov sa stávame dlaždičmi ich ciest a sadíme im stromy, v ktorých tieni my už sedieť nebudeme. To nie je rezignácia, to je radostná nádej že tie cesty a stromy tu po nás ostanú.

Preto je vrchol podlosti a pľuvanec do tváre každému rodičovi keď štyria slovenskí europoslanci hlasujú proti rezolúcii, ktorá požaduje, aby rusko vrátilo deti unesené z Ukrajiny späť domov. Akoby nestačilo, že v 21. storočí, keď už civilizačne riešime veci, ktoré, ehm, patria do 21. storočia, sa z východu vynorí stroj času, kvôli ktorému musíme znovu opakovať dávno ustálené civilizačné zásady o suverenite štátov, demokratických princípoch či nedotknuteľnosti civilného obyvateľstva, predovšetkým detí vo vojnovom konflikte.

Nemyslím si, že Blaha, Kaliňák, Neveďalová a Laššáková nechcú, aby sa unesené deti vrátili k rodičom. Ich „nie“ v spomínanom hlasovaní bol dymový signál príslušnosti k východnej Bažine smútku. A to je ešte oveľa horšie. Je to zneužitie osudu unesených detí na politické účely, pričom tým politickým cieľom je podlizovanie sa agresorovi. Kŕmenie leva v nádeji, že vás nezožerie.

Myslím, že je najvyšší čas prehodnotiť definíciu slova chucpe. A tiež dodať, že jediné, čo človek dosiahne tým, že sa snaží nasýtiť leva, je, že ho zožerie ako posledného.

Súvisiace knihy

Trpí Rusko spíše masochismem, mesiášským komplexem nebo posttraumatickým syndromem? Kuba Benedyczak se pasoval do role psychiatra, který si nebere servítky. Vyléčit ale potřebuje i část Evropy: z fascinace impériem a jeho širokou duší.

Britsko-ruský novinár a spisovateľ Owen Matthews preniká do zákulisia konfliktu, ktorý rozpútalo Rusko na Ukrajine, počnúc chodbami Kremľa až po zákopy v Mariupole. Rusko-ukrajinská vojna je najvážnejšou geopolitickou krízou od čias druhej svetovej vojny, no napriek tomu jadro konfliktu ostáva záhadou. Vladimir Putin sa zmenil z vypočítavého diktátora na hazardného hráča, čím vystavil svoj režim a samotné Rusko riziku zničenia. Prečo?

Aká veľká je moc, ktorá sa ukrýva v rukách Vladimira Putina? A ako ďaleko sú tie ruky schopné dosiahnuť? Je to človek, ktorého sa máme právom báť?

Ruský novinár Michail Zygar napísal knihu Všetci mocní Kremľa, v ktorej sa rozhodol neustále sa opakujúce otázky okolo Kremľa a Putina analyzovať do hĺbky. Kniha sa rýchlo stala ruským bestsellerom. Zygar sa veľa pýta – a pýta sa hlavne mocných a najmocnejších. Z informácií z prvej ruky komponuje obraz premeny, ktorou počas „putinovskej“ éry prešla nielen ruská spoločnosť, ale aj samotný neobmedzený vládca Vladimir Vladimirovič Putin. Ako sa z niekdajšieho reformátora stal nepriateľ Západu a majster propagandy? A kam to celé smeruje?

Pridať nový komentár

A ešte si overíme, či toto píše človek a nie robot.
Never hoaxom a odpovedz ako vzdelaný človek.
Súvisiace odkazy

Trpí Rusko spíše masochismem, mesiášským komplexem nebo posttraumatickým syndromem? Kuba Benedyczak se pasoval do role psychiatra, který si nebere servítky. Vyléčit ale potřebuje i část Evropy: z fascinace impériem a jeho širokou duší.

Britsko-ruský novinár a spisovateľ Owen Matthews preniká do zákulisia konfliktu, ktorý rozpútalo Rusko na Ukrajine, počnúc chodbami Kremľa až po zákopy v Mariupole. Rusko-ukrajinská vojna je najvážnejšou geopolitickou krízou od čias druhej svetovej vojny, no napriek tomu jadro konfliktu ostáva záhadou. Vladimir Putin sa zmenil z vypočítavého diktátora na hazardného hráča, čím vystavil svoj režim a samotné Rusko riziku zničenia. Prečo?

Aká veľká je moc, ktorá sa ukrýva v rukách Vladimira Putina? A ako ďaleko sú tie ruky schopné dosiahnuť? Je to človek, ktorého sa máme právom báť?

Ruský novinár Michail Zygar napísal knihu Všetci mocní Kremľa, v ktorej sa rozhodol neustále sa opakujúce otázky okolo Kremľa a Putina analyzovať do hĺbky. Kniha sa rýchlo stala ruským bestsellerom. Zygar sa veľa pýta – a pýta sa hlavne mocných a najmocnejších. Z informácií z prvej ruky komponuje obraz premeny, ktorou počas „putinovskej“ éry prešla nielen ruská spoločnosť, ale aj samotný neobmedzený vládca Vladimir Vladimirovič Putin. Ako sa z niekdajšieho reformátora stal nepriateľ Západu a majster propagandy? A kam to celé smeruje?

Zaujímavé odkazy

Martin M. Šimečka napísal pre Denník N výbornú recenziu knihy Tomáša Hudáka Amerikáni. Ako spisovateľ, veľmi pozorný čitateľ a najmä hĺbavý premýšľateľ v nej išiel pekne do hĺbky a je zaujímavé si to prečítať.

Anketa o nejlepší českou knihu vydanou v posledních 25 letech, kterou najdete v novém Respektu, se nerodila snadno. Odpověď na otázku, kterou jsme zaslali významným osobnostem naší kulturní scény, nezřídka začínala nedůvěrou: „Těžko z takového množství vybrat jen tři knihy.“ – „Literatura není sport a vyhlašovat nejlepší knihu jde proti jejímu smyslu.“ – „Definovat v oblasti kultury jakékoli žebříčky, nominace či ocenění je vždy ošidné a subjektivní.“

Daniel Šmihula napísal pre Denník N relatívne optimistický článok o tom, že to s tými bujnejúcimi autoritárskymi tendenciami nebude až také zlé, resp. že v dlhodobom horizonte sa asi aj tak môžeme tešiť na liberálne demokracie.