So železnou pravidelnosťou uverejňujem každý rok zhruba v týchto dňoch optimisticky až pateticky ladený článok o tom, ako skvele mi bolo na Pohode. Už na trenčianskom letisku mi napadajú veci ktoré opíšem a spôsoby akými to spravím. Názov článku o tomto ročníku Pohody mal byť People Have the Power - odkaz na koncert Patti Smith, ktorý bol vážne dobrý. Lenže tí, ktorí sme tam boli sme sa na vlastnej koži presvedčili, že akokoľvek sú emócie na Pohode silné, moc prírody je vždy silnejšia. Najmä pokiaľ ide o živly.
So slovami "Možno bude treba pomôcť!" sme sa tým smerom s Ostrovankou rozbehli, ešte netušiac presne čo sa stalo - hoci sme boli kúsok odtiaľ, výhľad nám zakrýval iný objekt. Súbežne s nami ale už k miestu prichádzali sanitky a zásahové vozidlá, tak sme sa radšej vzidalili aby sme neprekážali kvalifikovaným silám.
Až večer, keď sme v obývačke trenčianskeho bytu nášho kamaráta (vďaka za sucho a teplo, Ľubor!) pozerali prvé správy v televízii sme si uvedomili čo sa vlastne stalo. Mnohým z nás sa i zaleskli oči, i keď ťažko posúdiť či to bolo od žiaľu alebo od hnevu nad neuveriteľne bulvárnym spravodajstvom TA3. A v jednej z mnohých sms od kamarátov a blízkych sa objavila aj strohá ale veľavravná správa "na nete sú zaujímavé veci". Vtedy som začal tušiť, že to hlavné, čo sa na Pohode stalo, sa už zakrátko stane len ohňom pod kotlom dohadov internetových odborníkov na všetko.
Na Pohode spadol pod vplyvom silného vetra stan (O2 aréna). Pod jeho konštrukciou našiel smrť mladý muž z Piešťan a desiatky ďalších ľudí sa zranili. Niektorí z nich doteraz bojujú o svoj život. Pokiaľ hovoríme o tragédii, tak toto je to, čo sa na Pohode stalo. This is what counts. Nič viac, nič menej.
Nemá zmysel rozpitvávať nič iné. Reči internetových vševedkov o tom ako sa tomu dalo predísť, ako sa dalo dopredu určiť počasie, ako rýchlo či pomaly prišli záchranári a či bude alebo nebude nabudúci rok Pohoda sú len chabé záblesky mozgovej aktivity ináč pokojne odpočívajúcich závitov v hlavách ich nositeľov. Pod vidinou tučnej žurnalistiky ohli svoj chrbát i tie najodolnejšie médiá a celé Slovensko je plné zaručených verzií o tom ako presne sa to stalo. Dôveryhodnosť prejavu spravidla narastá so vzdialenosťou dotyčného od miesta tragédie a rýchlosťou jeho bezpečného odchodu domov.
Lenže aj Webparty (diskusné fórum) na oficiálnom webe festivalu sa o pár mesiacov stane len smetiskom myšlienok na ktoré si nikto ani nespomenie. Facebook skupina vyjadrujúca podporu Mišovi a jeho tímu nazbiera niekoľko tisíc prívržencov a približne o taký istý čas zanikne na spodných priečkach návštevnosti. A to všetko preto, lebo jediné, čo sa naozaj stalo, som spomenul o dva odseky vyššie. To je jediné, čo sa ráta, jediné, na čo dotknutí nezabudnú do konca svojho života. Reči na nete skončia na zaprášených diskových poliach, na reči medzi ľuďmi sa zabudne, skutočne relevantné hodnotenie (ne)stability stanu už nebude nikoho zaujímať - bude príliš technické a bez senzácií.
Preto máme pokračovať. Preto nie je na mieste žiadna ročná prestávka. The Show Must Go On, odkazovala nám onoho času hudobná legenda pred svojou vlastnou smrťou. Nemôžem hovoriť za toho mŕtveho mladého muža ani za nikoho zo zranených, ale tajne dúfam, že by si to priali tiež.
Pridať nový komentár