Ešte pred Paľovým vystúpením v našej čajovni ma on sám požiadal či by som recipročne neprišiel zahrať pár svojich piesní aj na na bratislavský krst jeho knihy Coffee Stories alebo Deň ako každý iný. Jasné, že prišiel. Ostrovanka bola tiež rada, pretože tam máme aj jedného z dodávateľov a tak sa ušetrí na doprave, teda že ja to dopravím zadarmo. A čože by nie - do batohu som napchal len základnú techniku, káble a vyrazil som. Gitarové kombo i ostatné koncertné potrebnosti mi prisľúbil požičať Radiar. Hlavné je nebrať fotoaparát a už vôbec nie jesť nejakú pochybnú sviečkovú v staničnom bufete.
Tak som sa niečo okolo obeda pobral na vlak do Liptovského Mikuláša a do Bratislavy. Vlakom cestujem rád a ak má človek poruke SME, .týždeň a Reflex tak cesta celkom ubieha. Odporúčam vyberať apolitické články, nech v Bratislave nevystupujte s penou okolo huby. A poznámka pre mňa - nezabudnúť napísať článok o crowdsourcingu - snažíme sa o to na Folk.sk už deväť rokov a až teraz som na to našiel názov. Mám rád časopisy z ktorých sa môžem aj niečo dozvedieť.
K Radiarovi do kancelárie som dorazil asi hodinu pred koncertom a on si spokojne popíjal kávu s kolegami. Keď som mu naznačil koľko asi máme času a čo všetko by som ešte potreboval, trošku zrýchlil ale na moju stresovú úroveň sa zďaleka nedostal. Čo bolo vlastne veľmi fajn, dobre ma to ukľudňovalo. Dokonca mi nevadilo ani to že hoci bolo málo času na základné technické vybavenie (teda na tú malú sprostosť na konci stojanu na mikrofón) zastavili sme sa ešte v opravovani po malinký šikovný odposluch. A ako dobre - nebyť tej malej krabičky tak by asi sotva bolo počuť môj spev (i keď teraz neviem či je to dobre alebo zle).
Takže čítačka v bratislavskom kníhkupectve Pantha Rei dopadla veľmi príjemne a i keď si musím pomastiť moje zmenšujúce sa brucho a napísať že v Hrádku prišlo na Paľa viac ľudí ako v Bratislave, atmosféra bola veľmi príjemná a uvoľnená. Možno práve vďaka očumovačom spoza regálov, ktorých bolo požehnane. Daniel Hevier Paľa vychválil do neba a Dado Nagy má aj naživo taký príjemný hlas ako z rádia a aj celkovo pôsobí veľmi v pohode. No a neodolal som a musel som si kúpiť knihu (Hanif Kureishi: Gabrielův dar). No a jasné že som si nemohol odpustiť Big Tasty v mekáči. Mňam!
Bratislava bola neuveriteľne dusná a myslím tým počasie bez akejkoľvek inej metafory. Tak som všade behal spotený a keď sme potom večer sedeli pri pive a už nebolo až tak teplo ako cez deň, nebolo to bohviečo. Ale desinka Krušovice vynahradia všetko. Teda takmer všetko.
Ráno mi Radiar pripravil fajné raňajky a potom som sa pobral hľadať ten obchod z ktorého som mal odniesť nejaký čaj do našej čajovne. Obchod bol zapatrošený poriadne, ale našiel som. Potom ešte jeden, ten kvôli uhlíkom do vodných fajok. Tie čo máme teraz horia asi tak akoby to boli hračky pre deti do troch rokov. Teda takmer vôbec. Ten som už našiel omnoho elegantnejšie a aj tie uhlíky mali.
Pred cestou späť som si spomenul ako som sa hanbil u nás v čajovni predávať minerálky vo fľašiach. Ich cena, hoci stále omnoho nižšia ako v akejkoľvek reštaurácii, bola podľa mňa nekresťanská. Tak v Bratislave na Hlavnej stanici som dal euro za pollitra a keďže to, samozrejme, na celú cestu nestačilo vo vlaku za ďalšieho pol litra euro tridsať. Pekne, pekne. Videl som, že som sa bol býval hanbil úplne zbytočne. A týmto krásnym tvarom času minulého sa krátky exkurz do necelých dvoch dní nie až tak minulých končí.
Pridať nový komentár