"Slovensko je stále krajina na tekutých pieskoch. Spoločnosť väčšinovo nie je ustálená, hodnotovo ukotvená, je v nesutálom mentálnom pohybe a nevieme, kam to vyústi.", tvrdí Martin M. Šimečka v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom. Od spomienok na detstvo, mladosť a dospievanie v rodine prenasledovanej perzekuovanej komunistami a život s slovenskej intelektuálnej komunite až po súčasnosť nám poskytuje nielen pohľad na život slovenského intelektuála, ale je aj dôležitým historickým svedectvom.
Aj keď nemám pocit, že by môjmu okoliu robila komunikácia so mnou nejaké neprekonateľné problémy, rozhodol som sa oznámiť svetu (resp. tej jeho zúfalej časti, ktorá číta články na mojom webe) ako sa pripraviť na akýkoľvek slovný kontakt so mnou tak, aby prebiehal hladko a pokojne, bez zbytočných a nepríjemných psychických i fyzických výkyvov z normálu.
Ohvězdněné nebe nademnou a mravní zákon ve mně. To tam nahoře ničí moji důležitost, takže si připadám jako nějaké zvířátko. Ten mravní zákon ale zvyšuje moji cenu do nekonečnosti ve které jsem naprosto nezávislý od světa smyslu. (...) To je ta oslava člověka - vidí samé ideje a klopýtne o kdejaké hovno. Vítězství sestává se samých průserů.
Keďže sa mi minulý rok už podarilo na jeden festival neprísť, čím sa Marovi, organizátorovi Kremnickej Bašty ešte raz dodatočne ospravedlňujem, povedal som si že na jubilejné Folkové Bojnice si rezervujem letenku a čas s dostatočným predstihom. Nielen aby som stihol festival, ale strávil aj čo najdlhší čas s mojimi blízkymi, keďže táto návšteva rodnej krajiny mala byť aj takými predčasnými Vianocami. Lenže to by musela londýnska doprava fungovať aspoň tak, ako to o sebe tvrdí ona sama. Aby som to skrátil - "vďaka" nej som 13. decembra (pretože nie som poverčivý) po asi štyridsiatich odlietaných letoch zmeškal svoj prvý. Našťastie sa mi podarilo zohnať celkom lacný spôsob ako sa dostať na Slovensko o dva dni neskôr - 15. decembra - v deň, kedy sa v Mestkom kultúrnom stredisku v Bojniciach krátko poobede začalo 10. pokračovanie krásneho festivalu Folkové Bojnice.
V mojich článkoch si podchvíľou môžte prečítať že toto a tamto je film roku, tam zase niekto natočil album roku alebo dokonca že sa niekto stal blbcom roku. Niektoré veci ma proste v danej chvíli zaujmú natoľko, že nešetrím superlatívami, i keď to vždy myslím úprimne a naozaj málokedy svoj názor neskôr poopravím. Predsa som sa ale rozhodol zosumarizovať všetky svoje naj za uplynulý rok, upozorniť tak na články či udalosti ktoré vám možno unikli a zase a znovu dokázať krásny fakt, že ja mám vždy pravdu (to je ale na úlne iný príbeh, tak to dnes nebudem rozoberať ďalej).
Popradský pesničkár par excellence Števo Šanta v týchto dňoch, týždňoch a mesiacoch točí svoj debutový album a pre čitateľov jeho blogu dnes pripravil krásny mikulášsky darček v podobe jednej audio ukážky. Pieseň Košeľa je jedna z mojich najobľúbenejších, pretože je krásna a smutná zároveň a Števo to dosahuje s obdivuhodnou ľahkosťou.
Folk - to je něco, jako nedát si kabát do šatny. Stát někde vzadu mezi lidmi a pokoušet se zachytit tíhu večera i náladu, na které připluli. Mít v kapse rozečtenou knihu a polámané hračky a myslet na deset tisíc věcí, které unikají našim pohledům. Folk je něco jako nemít peníze. Nelámat si hlavu s brokátovými šatečkami, barevnými reflektory a unuděnými pohledy novinářů. Folk je nemít s sebou náhradní struny. Stát na pódiu sám a nést plnou odpovědnost za prsty položené mimo, za vady výslovnosti, hlasu a zpěvu, za jednotvárnost nápěvů a stroskotanost slok. Odcházet sám a s hlavou skloněnou zakopnout o vlastní nedokonalost. Ráno číst svoje jméno zkomolené v novinách. Folk je jednou mít a dvakrát nemít kde zpívat.
Londýnske metro, Tube, je charakteristické mnohými vecami, ale jednou z naj je rozhodne neustále sa opakujúci až otravný oznam "Mind the gap!". Jeho voľný preklad by mohol znieť "Pozor na dieru (medzeru)!" a myslený je často nemalý priestor medzi vozňami vlaku a okrajom nástupišta, príčina niekoľkých desiatok úrazov ročne. Tento oznam sa v písanej podobe dostal dokonca až na dámske nohavičky z predajní suvenírov, kde naberá úplne iný, omnoho vtipnejší, význam. Z tohto pohľadu je potom viac než kuriózne, že keď Emma Clarke (ktorá svoj hlas metru prepožičala) nahrala niekoľko veľmi vtipných oznamov trefne charakterizujúcich pomery v londýnskej podzemnej preprave, spoločnosť TfL ju za to vyhodila.
Vopred upoznorňujem, že tento článok nie je o zamestnaní v UK všeobecne a nie je to ani žiadna ponuka práce v Anglicku. Tak, SEO máme za sebou a teraz poďme blogovať. Dnes je celkom dobrý deň napísať čosi o tom ako sa pracuje tuná na ostrovoch a zároveň tým aj vysvetlím, prečo v poslednom čase píšem tak sporadicky (aj keď to by som vôbec nemusel, ale keď ja cítim ako vám moje články chýbajú). Dnes som dal výpoveď.
Ešte mi v ušiach zneli piesne z filmu Once keď som si v jedno veľmi skoré ráno všimol na stanici londýnskeho metra reklamu na iný snímok. Na tom svetelnom paneli ma zaujali dve veci: fotka nádhernej krajiny a meno Sigur Rós. Túto kapelu som registroval už dlhšiu dobu, avšak pri mojej hudobnej zaneprázdnenosti írskou akustickou scénou som jej tvorbu poznal len veľmi povrchne. A je teda dosť možné, že ak by bola tá reklama len upútavkou na ich ďalší album, tak by som jej ani nevenoval takú pozornosť. Lenže nad veľkým nápisom Heima bolo menšími písmenami nadpísané film.
Stretli sa v uliciach Dublinu. On hral na gitaru ale predtým sa ešte trochu zadýchal, keď naháňal zlodeja, ktorý mu chcel ukradnúť beztak biedny zárobok. Jej sa páčila jeho pesnička a chcela mu prispieť, ehm, biednou sumou. On bol preto trochu nepríjemný - zdalo sa mu, že ho v tej chvíli celý svet bije. Opak bol pravdou.
Daniel Šmihula napísal pre Denník N realtívne optimistický článok o tom, že to s tými bujnejúcimi autoritárskymi tendenciami nebude až také zlé, resp. že v dlhodobom horizonte sa asi aj tak môžeme tešiť na liberálne demokracie.
Rozprávky o Líze a jej nevidiacej kamarátke Mimi odvysielala RTVS ako večerníček v roku 2013. Neskôr vyšli aj ako rozhlasové rozprávky a aj krásne ilustrované knižky.