O histórii na území dnešného Slovenska počas druhej svetovej vojny panujú v spoločnosti mnohé mýty, “láskavé fikcie” či dokonca romantizujúce predstavy o popredných predstaviteľoch Slovenského štátu. Dejiny si zvykneme rozprávať väčšinou z pozície autorít a centier, v ktorých vznikali rozhodnutia vedúce k historickým udalostiam a máme tak pocit, že sa dejú mimo nás. Hana Kubátová však vo svojej knihe Kde líšky dávajú dobrú noc volí úplne opačný prístup a odkrýva mechanizmus vzniku a priebehu holokaustu na Slovensku tak, že nám ho približuje ako náš, osobný príbeh.
Mladá poétka vstúpi do čajovne
zhlboka sa nadýchne vzduchu zahusteného santálového dreva
zľahka sa usmeje
a s prekríženými nohami spočinie na svojom obľúbenom mieste
na matraci
na zemi.
Nikdy nie na stoličke za stolom pretože tam by sa jej vlasy nedotýkali zeme.
Bazový sirup je najlepší sirup aký poznám. Neviem či je možné ho aj kúpiť bežne v obchode, pretože som vždy pil iba domáci, poctivo vyrobený z kvetov bazy. Ale aj keby sa kúpiť dal asi by nikdy nechutil a nevoňal tak dobre. Preto som si tento rok povedal že by som sa ho už mal naučiť robiť.
Ešte pred Paľovým vystúpením v našej čajovni ma on sám požiadal či by som recipročne neprišiel zahrať pár svojich piesní aj na na bratislavský krst jeho knihy Coffee Stories alebo Deň ako každý iný. Jasné, že prišiel.
Dosť dlho bolo zásadnou nevýhodou Facebooku (napríklad oproti takému MySpace)to, že jeho užívatelia nemali možnosť zvoliť si zapamätateľnú URL adresu svojho profilu.
Výlet do Brna mal byť pôvodne len výlet do Kuřimi, kde som mal odohrať pár pesničiek na Záhradke pesničkárov, kam som tento rok postúpil. Lenže keďže má naša čajovňa v Brne aj aký taký business a jej majiteľka dokonca sestru, naplánoval som si výlet na celý deň aby som to všetko postíhal.
Nie každý človek podľahol kúzlu (kúzlu?) mikroblogov, napríklad Twitteru a na zozname internetových social networking závislostí mu úplne stačí položka Facebook. Pre takých veľmi krátky návod ako použiť vaše statusy čoby mikroblogy tak ako to mám ja na svojej stránke tuná vpravo.
Vchádzam do vchodu našej bytovky a stretávam susedu. Ja ju nespoznávam, ale ona mňa zrejme áno.
"Vy ste z päťdesiatky?" pýta sa a myslí tým číslo bytu.
"Áno" odpoviem a myslím tým že áno.
Už sme dlho nemali filmovú hádanku - kedysi boli celkom úspešné a zapájali ste sa do nich pomerne hojne, tak poďme na to.
Tentokrát budeme hádať názov filmu českého, ale viac nesmiem povedať, pretože čokoľvek naznačím (režiséra, autora predlohy...) tak vám všetko ohromne zjednoduším, tak skúsme len citát, ktorý sa pozorným divákom určite zapísal do pamäti:
Fajn. Je vám padesát. Víte, že byste si měli zajít na kolonoskopii. Ale nešli jste. Vaše důvody jsou tyhle:
1. Neměli jste na to čas.
2. Nemáte přehled o tom, kdo měl ve vaší rodině rakovinu.
3. Nemáte žádné problémy.
4. Nechcete, aby vám doktor strčil do zadku kilometr dlouhou rouru.
A teď si probereme tyto důvody jeden po druhém. Ne, počkejte, vlastně ne. Protože vy i já víme, že jediný skutečný důvod je ten s číslem čtyři. Je to přirozené. Z představy, jak se jiný člověk, zejména člověk živící se medicínou, hluboce zajímá o to, co se obvykle popisuje jako vaše „pozadí", vám běhá mráz po zádech.
Celý článok tu. :-)