Oceán more

Dalo by sa to napísať napríklad takto: Bol tam taký hostinec a všelijakí ľudia ako maliar, ktorý maľoval more bielou na biele plátno a potom týpek, ktorý píše Encyklopédiu hraníc, dievča, ktoré sa liečilo zo strachu zo života a žena, ktorá sa liečila z nevery, potom nejaké deti a zrazu sa to celé prehupslo na takú plť a tam sa diali strašné veci ale nakoniec sa to celé rozplietlo, vysvetlilo, bola pomsta a hostinec sa vzniesol a zmizol.

Alebo aj inak.

Kniha Oceán more od Alessandra Baricca patrí nie je úplne bežným rozprávaním príbehu. Nejde o román s lineárnym dejom, jasnou zápletkou a rozuzlením. Je to skôr literárna kompozícia pocitov, obrazov a myšlienok, v ktorej má more ústrednú úlohu – nie ako miesto, ale ako stav mysle. Baricco pozýva čitateľa do sveta, kde slová nie sú nástrojom vysvetľovania, ale skôr dotýkania sa alebo nazerania na to, čo sa vysvetliť nedá.

Príbeh sa odohráva v zvláštnom hostinci pri mori, ktorý pôsobí ako portál medzi realitou a snom. Prichádzajú sem postavy zlomené životom, poznačené stratou, traumou či nenaplnenou túžbou. Každá z nich nesie vlastný príbeh, no Baricco ich nenecháva rozprávať tradičným spôsobom. Ich osudy sa skladajú z fragmentov, vnútorných monológov, krátkych dialógov a lyrických pasáží, ktoré majú bližšie k poézii než k próze. Autor vie navyše i zdanlivo banálny dialóg uchopiť tak, že vyvolá slastný úsmev.

- Dáte si so mnou čaj dnes popoludní, však?
Bartleboom videl niektoré veci len v divadle. A v divadle vždy odpovedali:
- Bude mi potešením.

Silnou témou románu je bolesť – fyzická aj duševná. Autor sa však nesnaží bolesť analyzovať ani vysvetľovať, skôr ju necháva existovať. More sa stáva jej zrkadlom: je krásne aj desivé, pokojné aj ničivé, nekonečné a ľahostajné. Práve v tomto kontraste spočíva veľká sila knihy. Čitateľ nie je vedený k pochopeniu, ale k precíteniu – a to môže byť pre niekoho oslobodzujúce, pre iného znepokojujúce.

Pretože nikto nemôže zabudnúť, aké by bolo pekné, keby pre každé more, čo nás očakáva, existovala rieka len pre nás. A niekto - otec, láska, niekto - schopný vziať nás za ruku a nájsť tú rieku - predstaviť si ju, vymyslieť - a vložiť nás do jej prúdu s ľahkosťou jediného slova: zbohom. To by naozaj bolo zázračné. Život, akýkoľvek život by bol sladký. A veci by neubližovali, približovali by sa unášané prúdom, bolo by možné najprv sa ich dotknúť zľahka, potom poriadne a len nakoniec dovoliť, aby sa ony dotkli nás. Dovoliť, aby nás aj poranili, umrieť z nich. Na tom nezáleží. Ale všetko by bolo konečne ľudské. Stačila by fantázia niekoho - otca, lásky, niekoho. On by tu, v tejto zemi, čo nechce rozprávať, uprostred ticha vedel vymyslieť cestu. Cestu miernu a peknú. Cestu odtiaľto až k moru.

Bariccov jazyk je osobitý, hudobný a rytmický. Často porušuje gramatické pravidlá, pracuje s tichom, prázdnym miestom na strane, opakovaním viet či myšlienok. Text plynie ako vlny – niekedy jemne, inokedy prudko, no vždy s istou vnútornou logikou. Oceán more si vyžaduje pomalé čítanie - nie je to kniha „na jeden večer“, ale skôr kniha, ku ktorej sa čitateľ vracia, premýšľa o nej a necháva ju v sebe doznievať.

To, čo zachraňuje, sú túžby. Sú jedinou skutočnou vecou.

Ak očakávate silný dej alebo jasné odpovede, asi to nebude úplne kniha pre vás. Hoci tu nejaký dej i dobrodružná zápletka naznačená je, je to skôr román pre tých, ktorí majú radi literatúru ako umenie nálady, metafory a existenciálneho hľadania. Ponárania sa a vynárania sa. Hojdania sa na vlnách, pozerania do nekonečnej diaľky, k obzoru či až zaň. Oceán more výnimočným zážitkom. Je to kniha o hraniciach – medzi slovami a tichom, životom a smrťou, pevninou a morom – a o tom, že niektoré veci v živote sa nedajú pochopiť, iba prijať.

Pridať nový komentár

A ešte si overíme, či toto píše človek a nie robot.
Never hoaxom a odpovedz ako vzdelaný človek.
Súvisiace odkazy

Poetický príbeh chlapca – siroty, ktorú našli na palube luxusného zaoceánskeho parníka. To chlapča sprevádza zvláštny osud: kým žije, nesmie opustiť loď. A tak sa stáva legendárnym klaviristom. Kniha je napísaná ako divadelná monodráma, v knižnej podobe však (podľa autorových slov) predstavuje niečo medzi inscenáciou a poviedkou, ktorú treba čítať nahlas.

Zaujímavé odkazy

Martin M. Šimečka napísal pre Denník N výbornú recenziu knihy Tomáša Hudáka Amerikáni. Ako spisovateľ, veľmi pozorný čitateľ a najmä hĺbavý premýšľateľ v nej išiel pekne do hĺbky a je zaujímavé si to prečítať.

Anketa o nejlepší českou knihu vydanou v posledních 25 letech, kterou najdete v novém Respektu, se nerodila snadno. Odpověď na otázku, kterou jsme zaslali významným osobnostem naší kulturní scény, nezřídka začínala nedůvěrou: „Těžko z takového množství vybrat jen tři knihy.“ – „Literatura není sport a vyhlašovat nejlepší knihu jde proti jejímu smyslu.“ – „Definovat v oblasti kultury jakékoli žebříčky, nominace či ocenění je vždy ošidné a subjektivní.“

Daniel Šmihula napísal pre Denník N relatívne optimistický článok o tom, že to s tými bujnejúcimi autoritárskymi tendenciami nebude až také zlé, resp. že v dlhodobom horizonte sa asi aj tak môžeme tešiť na liberálne demokracie.