Všeličo

Fajn. Je vám padesát. Víte, že byste si měli zajít na kolonoskopii. Ale nešli jste. Vaše důvody jsou tyhle:

1. Neměli jste na to čas.
2. Nemáte přehled o tom, kdo měl ve vaší rodině rakovinu.
3. Nemáte žádné problémy.
4. Nechcete, aby vám doktor strčil do zadku kilometr dlouhou rouru.

A teď si probereme tyto důvody jeden po druhém. Ne, počkejte, vlastně ne. Protože vy i já víme, že jediný skutečný důvod je ten s číslem čtyři. Je to přirozené. Z představy, jak se jiný člověk, zejména člověk živící se medicínou, hluboce zajímá o to, co se obvykle popisuje jako vaše „pozadí", vám běhá mráz po zádech.

Celý článok tu. :-)

Dúfal som a veľmi som držal palce, avšak ľudová hlúposť je zakorenená asi príliš hlboko. Ešte veľmi dlho bude túžba potrestať úspešných silnejšia ako snaha dosiahnúť niečo sám za seba, bez pomoci štátu. Tá momentálne prichádza nesystémovo, v podobe zrna ktoré nám súčasná vládna koalícia hádže plnými priehršťami ale ktoré inteligentným ľuďom zapácha podozrením z nevyhnutného vyčerpania zásob.

Mám rád Mizantropove články. Dokáže pomenovať veci pravým menom tak, že takmer vždy mám neodolateľnú chuť pridať komentár ale takmer nikdy neviem čo by som ja ešte k tomu mohol dodať. Áno, také sú.
Mám rád aj Caliho - je to kamarát, pesničkár a okrem toho sa snaží a robí dobrú vec. Lenže...

I keď som to nikdy nedával príliš najavo, odjakživa som mal veľmi rád lietanie a lietadlá. Možno takým najvýraznejším momentom v tomto smere boli moje časté letné návštevy prievidzského letiska.

Aj keď nemám pocit, že by môjmu okoliu robila komunikácia so mnou nejaké neprekonateľné problémy, rozhodol som sa oznámiť svetu (resp. tej jeho zúfalej časti, ktorá číta články na mojom webe) ako sa pripraviť na akýkoľvek slovný kontakt so mnou tak, aby prebiehal hladko a pokojne, bez zbytočných a nepríjemných psychických i fyzických výkyvov z normálu.

V mojich článkoch si podchvíľou môžte prečítať že toto a tamto je film roku, tam zase niekto natočil album roku alebo dokonca že sa niekto stal blbcom roku. Niektoré veci ma proste v danej chvíli zaujmú natoľko, že nešetrím superlatívami, i keď to vždy myslím úprimne a naozaj málokedy svoj názor neskôr poopravím. Predsa som sa ale rozhodol zosumarizovať všetky svoje naj za uplynulý rok, upozorniť tak na články či udalosti ktoré vám možno unikli a zase a znovu dokázať krásny fakt, že ja mám vždy pravdu (to je ale na úlne iný príbeh, tak to dnes nebudem rozoberať ďalej).

Londýnske metro, Tube, je charakteristické mnohými vecami, ale jednou z naj je rozhodne neustále sa opakujúci až otravný oznam "Mind the gap!". Jeho voľný preklad by mohol znieť "Pozor na dieru (medzeru)!" a myslený je často nemalý priestor medzi vozňami vlaku a okrajom nástupišta, príčina niekoľkých desiatok úrazov ročne. Tento oznam sa v písanej podobe dostal dokonca až na dámske nohavičky z predajní suvenírov, kde naberá úplne iný, omnoho vtipnejší, význam. Z tohto pohľadu je potom viac než kuriózne, že keď Emma Clarke (ktorá svoj hlas metru prepožičala) nahrala niekoľko veľmi vtipných oznamov trefne charakterizujúcich pomery v londýnskej podzemnej preprave, spoločnosť TfL ju za to vyhodila.

Vopred upoznorňujem, že tento článok nie je o zamestnaní v UK všeobecne a nie je to ani žiadna ponuka práce v Anglicku. Tak, SEO máme za sebou a teraz poďme blogovať. Dnes je celkom dobrý deň napísať čosi o tom ako sa pracuje tuná na ostrovoch a zároveň tým aj vysvetlím, prečo v poslednom čase píšem tak sporadicky (aj keď to by som vôbec nemusel, ale keď ja cítim ako vám moje články chýbajú). Dnes som dal výpoveď.

O bankách v Anglicku by sa toho dalo napísať viac než dosť. Ja mám síce skúsenosti len s jednou konkrétnou (a celkom mi to stačí), ale ako tak počúvam príbehy iných ľudí a kamarátov, nadobúdam pocit, že pobočka anglickej banky je jedno z miest, ktoré najviac vyjadrujú miestne konzervatívne úchylky. Napríklad tak, že mi dnes ráno doslova zakonzervovali peniaze.

No ale poďme teraz k tomu kurzu a popritom si medzi riadkami prečítame aj o tom, čo som sľuboval v úvode. Najprv majme modelovú situáciu:

V stredu máme na účte -2 libry. Dosť prúser ak by ste niekedy plánovali vziať si v anglicku hoci i veľmi nízky úver. Na pár mesiacov ste bez šance. Vo všetkých bankách. To nevadí, lebo my úver nechceme - k večeru nám totiž na účet prišla výplata, takže už máme dosť na Leoparda. Štvrtok prebedákame doma s bolesťami brucha, hlavy, kašľom, celkovou slabosťou a ďalším nepodareným záväzkom prestať s fajčením. Na druhý deň už sa dá aspoň ísť do práce, tak sa aj ide. Keďže sa nám ale nepodarilo prestať fajčiť, chceme si kúpiť cigarety. Lenže bankomat nám neoblomne tvrdí, že žiadne peniaze nám nedá, nakoľko ten, kto nám vydal kartu, to zakázal. Suma sumárum - v banke máme čerstvú výplatu, ale nechcú nám ju dať. Naserie.

Musel som sa naozaj schuti zasmiať, keď som si predstavil Ostrovanku s akou radosťou (a snáď i hrdosťou) oznamuje Zaneprázdnenej pri ich prvej ceste londýnskou Victoria Line na stanici Seven Sisters, že "...tuto Petiar bol!". Pravda je, že na to miesto som sa dostal prvýkrát len o pár minút neskôr, keď som ich pravdepodobne míňal vo vlaku idúcim opačným smerom, ale to je celkom iný príbeh. Ten, ktorý vám chcem teraz rozprávať, je o "naozajstných" Seven Sisters - sústave siedmych veľkých snehovobielych útesov na južnom pobreží Anglicka.