Album The Division Bell skupiny Pink Floyd dnes oslavuje 30 rokov

Pridal/a petiar dňa

Album The Division Bell oficiálne vyšiel 28. marca 1994, teda v dobe písania tohto článku presne pred 30-timi rokmi. Je to druhý štúdiový album potom ako skupinu opustil Roger Waters a celkovo 14. album skupiny Pink Floyd. Miesto Rogera Watersa hral na basovú gitaru vynikajúci Guy Pratt, ktorý s nimi nahrával už predchádzajúci album a na nejaký čas sa stal ich stabilným spoluhráčom.

Grafiku na jeho obal navrhol dlhoročný spolupracovník kapely Storm Thorgerson. Vyrobil dve, asi 5 metrov vysoké kovové hlavy a fotil ich umiestnené na poli. Otočil ich tvárami k sebe tak, aby spolu tvorili niečo ako tretiu hlavu. Thorgerson tvrdí, že oná "chýbajúca tretia hlava" bola odkazom k Sydovi Barretovi. Objekty navrhol Keith Breeden a vyrobil John Robertson. Obal albumu bol prvým od Pink Floyd, ktorý sa objavil aj na poštových známkach britskej Royal Mail v rámci série Classic Album Covers.

V rebríčkoch sa albumu The Division Bell darilo výborne - omnoho lepšie ako predchádzajúcemu The Momentary Lapse of Reason. Prakticky vo všetkých sa dostal na prvé miesto, na vrchole amerického sa udržal 4 týždne a vypadol z neho až po 53 týždňoch. Do konca roku 1999 získali za jeho predaj tri platinové platne.

Album obsahuje 11 piesní, vrátane A Great Day for Freedom, Keep Talking s hlasom Stephena Hawkinga, High Hopes alebo Marooned - jedinú pieseň za ktorú dostali cenu Grammy. Názov albumu navrhol Douglas Adams, ktorému sa páčilo slovné spojenie z textu piesne High Hopes. Mimochodom, s textom k tejto piesni pomohla spisovateľka a Davidova Gilmourova (vtedy) snúbenica Polly Samson. To rozbehlo tvorivú spoluprácu a nakoniec jej patrí kredit k ďalším 6 piesňam na albume, čo sa teda veľmi nepáčilo menežmentu kapely, ale keďže mala na Davida Gilmoura veľmi dobrý vplyv nielen v tvorivej oblasti (pomohla mu napríklad od závislosti na kokaíne), nakoniec boli všetci spokojní.

Richard Wright si na albume takmer nezahral - po tlaku udalostí okolo odchodu Rogera Watersa z kapely ju on sám oficiálne opustil. Nakoniec si na albume zaspieval pieseň Wearing the Inside Out, čo bol jeho prvý vokálny part na albume floydov od The Dark Side of The Moon. Táto aféra neobišla album ani tématicky - v piesni Lost for Words sa David Gilmour snaží zakopať vojnovú sekeru ("So I open my door to my enemies"), Roger Waters však túto ponuku neprijal, povedal "Budúcnosť a svetový blahobyt nestojí na uzmierení medzi mnou a Davidom Gilmourom".

Nepoužitý materiál z albumu The Division Bell sa stal základom pre nasledujúci a posledný album tejto skupiny - The Endless River. Je však stále inšpiratívny aj pre iných hudobníkov - rapper Whiz Khalifa použil úryvok piesne Keep talking vo svojej skladbe B. A. R z roku 2009 a fínska heavymetalová skupina Nightwish zaradila cover High Hopes na svoje turné End of an Era. Pieseň Lost for Words si však žila svojim životom aj v rámci skupiny Pink Floyd. Pôvodne ju totiž Guy Pratt hral s omnoho naliehavejšou basou linkou, ktorá šla v tretej slohe a od piatej do konca piesne na každú dobu. Nájdete ju na kompilácii Pink Floyd: Later Years, kde sa táto verzia nachádza z nácviku na mimoriadne úspešné turné Pulse, ktoré po tomto albume nasledovalo.

Súvisiace knihy

Poznáte lepší spôsob trávenia večerov ako že si pustíte obľúbený album od Pink Floyd a pri jeho počúvaní si čítate o tom, ako jednotlivé piesne vznikali?

Krásny, miestami až poetický príbeh o tom, akú silu má súrodenecké puto a hudba.

Pridať nový komentár

A ešte si overíme, či toto píše človek a nie robot.
Never hoaxom a odpovedz ako vzdelaný človek.
Súvisiace odkazy

Poznáte lepší spôsob trávenia večerov ako že si pustíte obľúbený album od Pink Floyd a pri jeho počúvaní si čítate o tom, ako jednotlivé piesne vznikali?

Krásny, miestami až poetický príbeh o tom, akú silu má súrodenecké puto a hudba.

Zaujímavé odkazy

Anketa o nejlepší českou knihu vydanou v posledních 25 letech, kterou najdete v novém Respektu, se nerodila snadno. Odpověď na otázku, kterou jsme zaslali významným osobnostem naší kulturní scény, nezřídka začínala nedůvěrou: „Těžko z takového množství vybrat jen tři knihy.“ – „Literatura není sport a vyhlašovat nejlepší knihu jde proti jejímu smyslu.“ – „Definovat v oblasti kultury jakékoli žebříčky, nominace či ocenění je vždy ošidné a subjektivní.“

Daniel Šmihula napísal pre Denník N relatívne optimistický článok o tom, že to s tými bujnejúcimi autoritárskymi tendenciami nebude až také zlé, resp. že v dlhodobom horizonte sa asi aj tak môžeme tešiť na liberálne demokracie.