Keď sa v rámci môjho rodinného kruhu začali objavovať isté náznaky, či dokonca možno jemné tlaky na niektorých jej členov k účasti na náboženskom živote v katolíckej cirkvi, bol som, mierne povedané, znepokojený. Náboženstvo a vieru som vnímal skôr cez jej vonkajšie prejavy charakterizované najmä cirkvou, ktorej často konzervatívne názory a brizantné reakcie na kultúrne témy boli v rozpore s mojim liberálnym presvedčením. Zároveň ale, paradoxne, ako liberál, uznávam osobné slobody, vrátane náboženských. Čo s tým?
Písanie automatickej odpovede na e-maily patrí medzi moje najobľúbenejšie činnosti v práci. Vždy to totiž znamená, že na nejaký čas (a je úplne jedno z akého dôvodu) nebudem v kancelárii. Preto som sa veľmi potešil dnešnému šéfkinmu e-mailu, v ktorom mne a mojim kolegom zaslala celkom vtipné variácie na ošúchané "Momentálne som na dovolenke, vrátim sa vtedy a vtedy a ak máte niečo súrne tak kontaktujte AB (meno kolegu, ktorého nemáme radi)". Mojimi favoritmi sú čísla 6 a 9. A čo vy?
Cez víkend som trošku pracoval na tom mojom redakčnom systéme, pretože ho plánujem nasadiť aj na web jedného kamaráta, pesničkára a potreboval som k tomu nejakú ďalšiu funkcionalitu, niečo na spôsob Knihy návštev. Tak mi to prišlo parádne vhod, že spravím jednak niečo na svojej stránke a hneď to aj využijem inde.
Mimochodom, pamätáte sa na detské (?) rozprávky Puf a Muf? Včera sme s Ostrovankou blúdili po Youtube.com a okrem iného sme našli aj toto:
Tento článok som publikoval už dávnejšie - pred pár rokmi v dobe, keď som na svojej stránke blogoval a ani som o tom ešte nevedel. Vďaka super webovému archívu web.archive.org som pár textov vytiahol a keď sa mi budú zdať zaujímavé, tak ich sem pridám.
Moja prvá gitara bolo také to veslo, čo sa vyrábalo ešte za "komančov" a stálo asi 400,- korún. Druhá bola o niečo drahšia - Washburn Lyon ma stál 5.600,- Sk, čo boli všetky peniaze, ktoré som zarobil na letnej brigáde. Tretia gitara bola Sigma od Martin&Co. A spôsob, ako som k nej prišiel bol veľmi nezvyčajný...
Je asi šťastím, že som sa isté dve informácie dozvedel takmer súčasne. Prvá z nich bola o tom, že sa v našom meste bude natáčať zábavná relácia Pop Show Party, čomu som vzhľadom na jej charakter (estráda pre staršie vekové kategórie) nevenoval valnú pozornosť. Druhá informácia hovorila, že sa na onej "show" dá vyhrať gitara. Tu som už zbystril pozornosť a začal sa obzerať po vstupenkách. Keďže takmer 100,- Sk bolo vtedy pre nezamestnaného dosť peňazí, nehľadal som v oficiálnom predpredaji, ale skúšal známosti. Vďaka jednej sa mi za fľašu šampanského (týmto zdravím antikorupčnú jednotku MV) podarilo získať až dva(!) lístky a tak som jeden ponúkol kamarátovi Jankovi Kulichovi, ktorý si na gitarku tiež robil zálusk. Približne týždeň pred akciou sme sa doberali, ja som usilovne cvičil pesničku Tears in Heaven a spoločne sme tipovali, čo to bude za gitara.
Martin M. Šimečka napísal pre Denník N výbornú recenziu knihy Tomáša Hudáka Amerikáni. Ako spisovateľ, veľmi pozorný čitateľ a najmä hĺbavý premýšľateľ v nej išiel pekne do hĺbky a je zaujímavé si to prečítať.
Anketa o nejlepší českou knihu vydanou v posledních 25 letech, kterou najdete v novém Respektu, se nerodila snadno. Odpověď na otázku, kterou jsme zaslali významným osobnostem naší kulturní scény, nezřídka začínala nedůvěrou: „Těžko z takového množství vybrat jen tři knihy.“ – „Literatura není sport a vyhlašovat nejlepší knihu jde proti jejímu smyslu.“ – „Definovat v oblasti kultury jakékoli žebříčky, nominace či ocenění je vždy ošidné a subjektivní.“
Daniel Šmihula napísal pre Denník N relatívne optimistický článok o tom, že to s tými bujnejúcimi autoritárskymi tendenciami nebude až také zlé, resp. že v dlhodobom horizonte sa asi aj tak môžeme tešiť na liberálne demokracie.
Nathan Hill's brilliant debut takes the reader from the rural Midwest of the 1960s, to New York City during Occupy Wall Street; from Chicago in 1968, to wartime Norway: home of the mysterious Nix.
Polly Samson, okrem toho je píše texty (Pink Floyd, David Gilmour) je aj úspešnou spisovateľkou. Jej Divadlo pre snílkov je románom o utopickom snívaní a strate nevinnosti.
Štrnásťročný stredoškolák sa vinou zrakovej poruchy stáva terčom posmechu svojich spolužiakov. Neschopnosť vzdorovať svojim mučiteľom a pasivita voči ich krutému zaobchádzaniu ho nútia uzavrieť sa do vlastného sveta. Jeho osamelosť naruší až spolužiačka, ktorá rovnako ako on pozná trpkosť šikanovania. Ich priateľstvo je pre nich útechou a umožňuje im nachádzať povzbudenie a otvorene hovoriť o svojich trápeniach. K násiliu sa však stavajú opačne. Zatiaľ čo ona považuje tých slabých za víťazov s morálnou prevahou, on sa naopak vzoprie rezignácii a snaží sa zmeniť svoj život.
František Mikloško v rozhovore s Jánom Štrasserom citlivo rozpráva o osobných témach ako rodina, priateľstvá či náboženstvo. Už od vysokoškolských štúdií sa angažoval v tzv. tajnej cirkvi. Otvorene sa vyjadruje aj k politickým a spoločenským otázkam, veď dvadsať rokov bol poslancom parlamentu a ako aktívny politik sa stal priamym svedkom mnohých kľúčových udalostí v dejinách Slovenska. Hovorí o Charte 77, slovenskom samizdate, sviečkovej manifestácii, delení Československa aj mečiarizme. Spomína mnohých svojich politických partnerov i oponentov. Priamo odpovedá tiež na otázky smerujúce k cirkvi a náboženstvu.
