Nathan Hill sa vrátil po siedmich rokoch od svojho oceňovaného debutu The Nix a priniesol román, ktorý mnohí kritici označili za jedno z najlepších diel súčasnej americkej literatúry. Humbuk okolo knihy nenechal chladným ani mňa a tak som po nej musel siahnuť. Prvý dojem? Je fajn zase zase čítať kvalitnú beletriu. A ako to bolo ďalej?
O čom kniha je
Jack Baker a Elizabeth Augustine sú typickí predstavitelia generácie X. Keď ich Hill predstavuje, je január 1993, Chicago, a obaja sú mladí, idealistickí, vzdorujúci konformite. The Washington Post Jack je talentovaný fotograf, Elizabeth študentka s piatimi odbormi Kirkus Reviews — a ich prvé stretnutie je dokonale romantické. Príbeh však rýchlo preskočí o dvadsať rokov vpred, kde ich manželstvo čelí kríze stredného veku, rodičovstvu, odcudzeniu a pokušeniu moderných "wellness" trendov, ktoré sľubujú jednoduché riešenia zložitých problémov.
Čo sa mi na nej páčilo
Hill pomaly odkrýva obrovské množstvo vnútorných rozporov v osobnostiach postáv a v príbehoch, ktoré si o sebe rozprávame. Pretože má na to priestor a čas, robí to jemne a s veľkou starostlivosťou. Readingwritingandme
Hill je rozhodne nesmiernie talentovaný spisovateľ s darom pre elegantnú, no nenápadnú prózu. Jeho dialógy znejú uveriteľne — rozhovory medzi Jackom a Elizabeth, najmä v momentoch hádky, sú takmer nadprirodzene presné. A hoci je v románe hlboký smútok, Hill ho vyvažuje humorom — to je mi osobne veľmi blízke, preto som si ho obľúbil okamžite.
Hill je zároveň výnimočný výskumník. Wellness pútavo opisuje témy od psychológie cez algoritmy sociálnych médií až po umenie a dejiny Chicaga — a čo je pozoruhodné, všetky tieto informácie sú tak prirodzene začlenené do príbehu, že nikdy neprekážajú, ale naopak ho obohacujú. Takže to nakoniec nebola len beletria.
Keďže mám rád literatúru faktu a dejiny, páčila sa mi aktuálnosť románu. V srdci románu leží prázdnota typická pre 21. storočie — prázdnota, ktorú sa snažíme vyplniť jednou jednoduchou zmenou životného štýlu alebo revolučným novým produktom, hoci v hĺbke duše vieme, že to pravdepodobne nič nezmení.
Čosi upúta jeho pozornosť a zastaví sa. SInečný svit na stene sa tiahne po starom nátere, ktorý sa lúpe, pomaly, vráskavo, ako tisíc drobných prasklín a štrbín. Sto rokov po namaľovaní sa tento náter teraz oslobodzuje a jeho textúra mu pripomína povrch krakeláže na starých portrétoch nizozemských majstrov. O niečo prozaickejšie mu pripomína aj malý rybník, doma, na otcovom pozemku, ktorý za letného sucha vysychal a odhalil vlhké bahno na dne, ktoré potom na slnku tvrdlo a praskalo na drobné úlomky špiny. Presne tak vyzerá aj náter tu hore, ako popraskaná zem, a on ho fotí z profilu, aby pozorovateľ uvidel tie dlhé a olupujúce sa okraje. Nie je to ani tak fotografia čohosi, ako skôr fotografia o niečom - fotografia o veku, zmene, prerode.
A sú aj nejaké výhrady?
Prečítal som si aj pár recenzií - pri knihe takejto popularity sa im človek nevyhne ani keby chcel. Neviem koľko z nich bolo z dôvodu prehnaného "marketingu" a ktoré boli autentické, ale rozhodne nie každý čitateľ bude nadšený (to však nie je asi pri žiadnej knihe). Niektorí recenzenti kritizujú, že kniha obsahuje príliš veľa dlhých odbočiek — o už spomínaných algoritmoch Facebooku, placebo efekte či záchvatoch hnevu batoľaťa — ktoré podľa nich prerušujú tok príbehu. Nuž, čítať šesťstostranovú knihu si vyžaduje určité odhodlanie.
Záver
Wellness bol bestsellerom New York Times, výberom Oprah's Book Club a v Francúzsku získal prestížnu cenu Grand Prix of American Literature. A zaslúžene — je to román, ktorý zároveň baví, bolí a núti premýšľať o tom, čo vlastne od života a lásky chceme.
Ak vás zaujímajú veľké americké romány o manželstve, identite a modernej dobe — nedajte sa odradiť prílišným hype okolo knihy a siahnite po nej.
Pridať nový komentár