Kľúče

V to ráno som ešte ani netušil, že to dojde až tak ďaleko. Keď sa snažíte kúpiť dom už 4 mesiace, tak si zvyknete na to, že veci trvajú omnoho viac ako boli pôvodné optimistické odhady. Našťastie som využíval služby finančnej poradkyne a realitného agenta, takže som viacmenej len dvíhal telefóny, ale zvykol som si nemať pri prijímaní noviniek veľké očakávania. Nieže by som z toho chcel obviňovať týchto dvoch – to rozhodne nie. Skôr to bola súhra rôznych okolností, ktoré to celé nejako brzdili – pár dní tu, pár dní tam a z februára máme jún. Konkrétne 5. jún.

Vedel som, že mám ísť do banky podpísať ešte nejaké ďalšie zmluvy. Tu si dovolím znovu sa pristaviť pri mojich “pomocníkoch” – povolania finančnej poradkyne a realitného agenta majú skôr negatívne konotácie, ale vďaka nim som za celý čas ani raz nebol v banke ani s ňou ohľadne môjho úveru nijako nekomunikoval. Prišiel som až na podpísanie zmlúv. Preto som ani presne nemal prehľad čo to vlastne podpísať treba a tak to bolo aj v pondelok.

Ráno boli v banke prítomné aj predávajúce, z ktorých sa vykľuli dve sympatické panie. Pôvodom liptáčky, dnes už obe žijúce v Čechách, prišli predať dom po rodičoch a tak sa ani nesnažili skrývať poriadnu dávku nostalgie. Trošku sme sa porozprávali, povyzvedal som niečo o pôvodných majiteľoch (učiteľská a hudobná rodina) a šli sme podpisovať. Nemám rád podpisovanie, pretože každý môj podpis vyzerá ináč a to bolo asi jediné, na čo som práve myslel. Lenže keď realiťák povedal: “Tak využijeme že sú tu aj predávajúce a ja by som vám to hneď aj odovzdal.” bolo to ako poriadne zadosťučinenie za tie štyri mesiace.

Zastavil sa mi dych a nebola to astma. Sadli sme k nemu do auta, odviezli sa do dedinky, kde stál dom aby sme odpísali stavy vodomeru a elektriky. Ja som na to ale vôbec nemyslel, bolo mi to jedno. Vždy som si tú chvíľu, keď sa dom stáva mojim majetkom, predstavoval nejako kúzelne, radostne, špeciálne. Slow motion, Jakubiskova hmla a tak podobne. V skutočnosti to boli len kľúče rozsypané po stole. Vysvetľovali mi ktorý je odkiaľ a ospravedlňovali sa ak náhodou nevedeli, ktorý kam patrí. Vôbec som ich nepočúval. Stál som vo svojom dome. Predstavoval som si, kde bude čo. Ako zrenovujem okná. Koľko dám za rekonštrukciu elektriny. A čo všetko nájdem na povale a v garáži. A či tam bude ten gril čo spomínali. A čo za knihy mi tu nechali.

Potom sme vyšli von, ja som zabudol zamknúť, lebo nie som zvyknutý za sebou zamykať dom. Jedna z bývalých majiteliek mi ukázala fintu ako sa popasovať s neposlušným zámkom na bráničke a to bol symbol, že už tam bývam. Už viem niečo, čo je pre tento dom špeciálne. Niečo, čo budú vedieť len tí, ktorí od neho majú kľúče. Teda pokiaľ ten zámok nevymením za poslušný. Ale istotne sa potom nájde niečo iné. Dám potom vedieť.