Spôsoby, akými sa dostávam k novej hudbe, bývajú veľmi rôzne. V tomto prípade mi pred pár dňami kolega v práci bez slova položil na stôl CD od istej Feist s názvom Let It Die. Hoci viem o tom, že náš hudobný vkus je v mnohom podobný, bolo to prekvapujúce gesto a preto som tušil, že pôjde o niečo neobyčajné. Ešte som počúval len tretiu pesničku, keď som to vedel naisto.
Kanaďanka Leslie Feist sa narodila v polovici 70-tych rokov v Calgary. Už na strednej škole začala spievať v punkovej skupine Placebo (nemýliť si s britskou rockovou formáciou rovnakého názvu) a s ňou sa jej podarilo vyhrať istú hudobnú súťaž. Toto im zaistilo nielen miesto predskokana Ramones ale na ďalších päť rokov aj celkom sľubnú rockovú dráhu. Turné po Kanade si však vybralo nepríjemnú obeť v podobe jej hlasu. Zničila si ho natoľko, že musela so spevom skončiť a nikto už vlastne neveril, že v tom ešte niekedy bude môcť pokračovať. Napriek tomu sa rozhodla vyhľadať pomoc iných odborníkov a v roku 1998 opustila svoje rodné mesto aby sa usadila v Toronte a nejaký čas si aj oddýchla. Tam strávila šesť mesiacov v byte sama, len so štvorstopovým nahrávacím zariadením a aby aspoň dočasne mohla nahradiť svoj stratený hlas, kúpila si gitaru. O rok na to už hrá pred zaplnenými štadiónmi ako predskokan By Divine Right. Počas ich turné po severnej amerike si dokonca našla čas aby nahrala svoj prvý sólový album 1999's Monarch (Lay Down Your Jeweled Head), ktorý si aj sama vydala. V roku 2000 predskakuje na turné skupiny Peaches. Aby náhodou neostala dlho na jednom mieste, pridáva sa následne k Broken Social Scene. S nimi v roku 2002 natočí album, ktorý sa stretne s úspechom nielen u odborných kritikov, ale aj u poroty kanadskej hudobnej súťaže Juno Award, od ktorej získajú cenu za alternatívny album roku 2003. Pred turné s nimi však uprednostnila nahrávanie vlastnej sólovky. Produkciu si rozdelili jej bývalý priateľ Chilly Gonzales a Renaud Letang, známy predovšetkým vďaka spolupráci s Manu Chao-m. Album Let It Die, natočený medzi Calgary, Torontom a Parížom oficiálne vyšiel v marci roku 2004.
Ak by som ho mal na úvod charakterizovať v skratke, povedal by som že sa jedná o akustické pohladenie. Jednotlivé stopy sú čo do nástrojového obsadenia skôr skromné, Feist si väčšinou vystačí s dvoma-tromi nástrojmi, prípadne ešte rytmikou. Napriek tomu sú však harmónie bohaté a zreteľné. Na tomto fakte bude mať jednoznačne zásluhu aj najpozoruhodnejší prvok na CD a tým je jej hlas. Je až obdivuhodné, že sa jej ho napriek jeho vážnemu poškodeniu na začiatku kariéry (alebo možno práve "vďaka" nemu) podarilo dostať do takéhoto skvelého stavu. Predpokladám, že čitatelia týchto riadkov, resp. fanušikovia podobnej muziky budú poznať skupinu Kings of Convenience. A ak, tak určite aj pesničku Know-how a krásny ženský vokál v nej. Tak to je Feist, vážení.
Ale poďme späť k albumu Let It Die. Už v úvodnej piesni Gatekeeper Feist predvedie svoje hlasové dispozície. Jednoduchý gitarový doprovod, k tomu pár atmosféru-doplňujúcich zvukov na správnom mieste a toto všetko v kontraste s výrazne nápaditou melodickou linkou pôsobí, akoby už nemohlo nasledovať nič lepšie. Našťastie postupne zisťujeme, že podobne hravé sú takmer všetky pesničky. "Takmer" preto, lebo svoje miesto na albume má aj melanchólia. Pomalú Lonely Lonely odspieva Feist prakticky len s gitarovým doprovodom, pričom väčšinu času na nej len kopíruje melodickú linku. Darí sa jej do nej však veľmi nenápadne prepašovať aj pestrú paletu iných zvukov a na určitých miestach krásne vygradovať. To je tá hravosť, ktorú som už spomínal a ktorú mám ja osobne veľmi rád. Napríklad Secret Heart je v zásade pesnička s nijak výraznou harmóniou, či melódiou. Ale spôsob, akým Feist (určite aj za pomoci dvoch vyššiespomenutých pánov) pristupuje k aranžovaniu, z nej robí vec, pri počúvaní ktorej sa mi "srdce usmieva". Dosahuje to aj vďaka tomu, že sa neobmedzuje pri výbere nástrojov. Ich paleta je pomerne široká a siaha od výsostne akustických az po viditeľné známky výletov na pole elektroniky. Objavných výletov.
Hoci má už táto sympatická kanaďanka na konte aj novší album The Reminder, myslím si, že ešte po nejaký čas ostanem pri Let It Die. Je to krásna hudba, krehká a pokojná a zároveň hravá a inšpiratívna. V poslednom čase nakupujem muziku vo formáte audio súborov na stiahnutie (iTunes Music Store), keby som však tento album vlastnil ako regulérne plastikové CD, určite by na mojej poličke zaujal čestné miesto medzi nahrávkami Damiena Rice-a a Björk.
Pieseň Gatekeeper v koncertnej verzii.
Oficiálny web: listentofeist.com
MySpace: myspace.com/feist
Pridať nový komentár