Tomáš Halík (* 1. júna 1948, Praha) patrí k najvýraznejším osobnostiam súčasného európskeho kresťanstva a jeden z mála teológov stredoeurópskeho priestoru, ktorých hlas zaznieva s rovnakou silou v Ríme, v Tübingene aj na sekulárnych univerzitách. Vyštudoval sociológiu, filozofiu a psychológiu na Karlovej univerzite v Prahe, počas normalizácie však mal pre svoje názory zákaz akademickej dráhy a živil sa ako psychoterapeut závislých. V roku 1978 bol tajne vysvätený za kňaza v Erfurte a stal sa jednou z kľúčových postáv tzv. podzemnej cirkvi — blízkym spolupracovníkom kardinála Františka Tomáška a koordinátorom kontaktov medzi disentom, samizdatovou kultúrou a Vatikánom v posledných rokoch komunistického režimu.
Po roku 1989 sa otvorene prihlásil ku kňazstvu a stal sa prezidentom novovzniknutej Českej kresťanskej akadémie, ktorú vedie dodnes. Ako farár Akademickej farnosti pri kostole Najsvätejšieho Salvátora v Prahe vytvoril neformálne duchovné centrum pre intelektuálov, hľadajúcich a pochybujúcich — ľudí, ktorí by sa v bežnej farnosti necítili doma. Súbežne pôsobí ako profesor sociológie na Karlovej univerzite a hosťujúci profesor na viacerých zahraničných univerzitách. V roku 2014 mu bola udelená Templetonova cena — prestížne ocenenie za prínos k duchovnému poznaniu, ktoré pred ním získali napríklad Matka Tereza, Aleksandr Solženicyn či Charles Taylor.
Halíkovo dielo — preložené do viac ako dvadsiatich jazykov — sa pohybuje na rozhraní teológie, filozofie a sociológie náboženstva. K jeho kľúčovým knihám patria Vzdáleným nablízku, Dotkni se ran, Co je bez chvění, není pevné, Žít v dialogu, Stromu zbývá naděje a v nedávnej dobe Odpoledne křesťanství. Spája v nich osobnú duchovnú skúsenosť s analytickým pohľadom sociológa a filozofickou hĺbkou inšpirovanou Jungom, Rahnerom, Tillichom, Bonhoefferom či Charlesom Taylorom. Jeho dlhodobou témou je dialóg s neveriacimi a hľadajúcimi, kritika náboženského fundamentalizmu i povrchného sekularizmu a vízia kresťanstva, ktoré vie obstáť v sekulárnej, pluralitnej dobe — nie ako pevnosť obohnaná hradbami, ale ako spoločenstvo putujúce, počúvajúce a dotýkajúce sa rán sveta.