Keď sa v rámci môjho rodinného kruhu začali objavovať isté náznaky, či dokonca možno jemné tlaky na niektorých jej členov k účasti na náboženskom živote v katolíckej cirkvi, bol som, mierne povedané, znepokojený. Náboženstvo a vieru som vnímal skôr cez jej vonkajšie prejavy charakterizované najmä cirkvou, ktorej často konzervatívne názory a brizantné reakcie na kultúrne témy boli v rozpore s mojim liberálnym presvedčením. Zároveň ale, paradoxne, ako liberál, uznávam osobné slobody, vrátane náboženských. Čo s tým?
Tou najjednoduchšou skratkou bolo uchýliť sa do argumentačného bezpečia tzn. nových ateistov. Páni ako Christopher Hitchens alebo Richard Dawkins mi v rámci svojich prednášok poskytovali hŕby veľmi logických a teda nepriestrelných tvrdení proti Bohu, či náboženstvu všeobecne. Veľmi logických a veľmi jednoduchých. A to je práve ten problém - keď je niečo veľmi jednoduché, som podozrievavý. Aby som svoje presvedčenie vystavil ešte väčšej skúške, prihlásil som sa na filozofický kurz o (ne)existencii Boha. Moje jasné a neotrasiteľné pravdy vystavené pokojnému, úprimnému premýšľaniu začali dostávať vážne trhliny. A vtedy som (asi je na mieste povedať: vďakabohu), narazil na Tomáša Halíka.
“Vůči Dawkinsově představě Boha bych byl radikálnejším ateistou, než je on sám”, tvrdí Halík v jednom momente knihy. Presne tak odkrýva jadro môjho problému, môjho nepochopenia. Bol som proti Dawkinsonovmu Bohu, alebo Hitchinsovmu náboženstvu. Bojoval som proti militantným, fundamentalistickým veriacim, zatiaľčo tí skutoční kresťania boli úplne niekde inde. Miesto ostentatívnych prejavov príslušnosti k cirkvi volili skôr tichú kontempláciu, porozumenie a niečo, čo Halík nazýva “dobrodružstvom nasledovania Krista”. Dobrodružstvom. Chápete? Úžasné!
Halíkove “popoludnie kresťanstva” je vlastne jungovská metafora: podobne ako človek v druhej polovici života musí integrovať to, čo prvá polovica potlačila, tak aj kresťanstvo vstupuje do fázy, kde už nestačia dogmatické istoty a inštitucionálna sila „rána”. Zaoberá sa teda nie ani tak kresťanstvom ako takým, ale skôr jeho premenou a výzvami, ktorým musí čeliť v súvislosti s príchodom sekulárnej, pluralitnej spoločnosti. Aj preto je táto kniha akýmsi zavŕšením jeho doterajšej teológie dialógu a hľadajúcich.
Popoludnie kresťanstva, alebo kairos, ten pravý čas, si žiada pokoru, kontempláciu, integráciu a dialóg s neveriacimi a hľadajúcimi — a najmä novú reč, ktorá nie je apologetická ani konfrontačná, ale otvorená tajomstvu. Mohol by som teraz začať rozoberať knihu kapitolu po kapitole, ale bolo by to veľmi nudné čítanie (na rozdiel od samotných kapitol v Halíkovej knihe). Preto by som rád zhrnul to, čo ma zaujalo najviac:
Historický kontext - Druhý vatikánsky koncil
K týmto veciam som doteraz nemal žiadne informácie, ale uvádzajú premeny kresťanstva do kontextu cirkvi a ukazujú že aj na inštitucionálnej úrovni existuje nejaké povedomie o potrebe reformy.
Geopolitický kontext
Halík si všíma aj geopolitický kontext a jeho vplyv na náboženstvo v rôznych režimoch. Cituje Fukuyamu, zaoberá sa globalizáciou, skúma vzťah medzi náboženstvom a demokraciou. Toto mám rád, lebo je to jednak zaujímavé čítanie a tiež to odkrýva iné vrstvy niečoho, čo už poznáme.
Kritika fundamentalizmu
Toto je jeden z najsilnejších momentov knihy, kde obracia kritiku do vlastných radov, k tej konzervatívnej, militantnej skupine veriacich, ktorá sa silou mocou snaží udržať status quo spred sto rokov v nádeji, že kresťanstvo ostane také isté a nezmení sa. Hlavný mesidž tejto knihy je práve upustiť od tohto kŕčovitého zovretia a reformovať. Neštíti sa ani kritizovať účasť cirkvi na krajných častiach politického spektra.
“I dnes v postkomunistických krajinách láká řadu katolíků spojenectví s nacionalismem a pravicovým extremismem.”
Spiritualita ako budúcnosť kresťanstva
Odrazu už spiritualita nie je niečo, čo treba evanjelizovať alebo sa na to pozerať zhora (pokiaľ teda nejde o nejakú lacnú supermarketovú alebo Instagramovú ezo mystiku) ale niečo, čo prestáva byť doplnkom viery, ale stáva sa jej jadrom. Píše aj o ľuďoch, ktorí hľadajú, alebo sú “nábožensky muzikálni”, resp. “spiritual but not religious”. A to nie pejoratívne ale láskavo, ich presvedčenie vníma ako autentickú duchovnú skúsenosť. Toto otváranie sa, táto synodalita, je jedným z najsilnejších motívov knihy.
Víru, jak jí rozumím v této knize, nacházíme nejen v životě lidí, kteří sami sebe označují za nábožensky věřící, nýbrž i v implicitní, anonymní podobě, v duchovním hledání mužů a žen za viditelnými hranicemi náboženských doktrin a institucí. I sekulární spiritualita patří k dějinám víry.
Tomáš Halík čerpá z mnohých iných autorov, takže sa moja knižnica počas čítania tejto knižky mierne rozrástla o zaujímavé tituly s podobnou tématikou. Nie je to teda nejaký osamelý bežec, ale potrebu reformy cirkvi si uvedomuje a píše o nej mnoho teológov a filozofov. Halík to robí príjmeným, esejistickým spôsobom, jazyk, ktorý používa, je síce mierne náročnejší, ale píše rovnako zaujímavo ako zaujímavo vie rozprávať (pozrite si nejakú z jeho prednášok či rozhovorov s ním, odporúčam!). Má schopnosť hovoriť k veriacim aj neveriacim súčasne a považuje bratov a sestry hľadajúcich ako legitímnu súčasť cirkvi.
“Když slyším některá kázání, čtu některé pastýřské listy a jistý typ zbožných tiskovin, napadá mne, že vedle výzkumu toho, proč lidé odcházejí, bychom měli zkoumat také to, odkud berou sílu a trpělivost ti, kteří ještě zůstavají.”
Z knihy budú mať najväčší osoh a/alebo pôžitok pastoračne činní ľudia, hľadajúci kresťania, sympatizujúci neveriaci, študenti teológie a religionistiky alebo aj ľudia v polovici života, ktorí prežívajú vlastnú „popoludňajšiu" krízu viery. Jeden z najsilnejších momentov pre mňa je paralela reformy kresťanstva s Veľkou nocou. Že aby sa niečo mohlo zmeniť, musí to najprv umrieť. “Církev a její víra je křesťanská, nakolik je velikonoční: umírá a vstáva z mrtvých.”
(Aktualizácia 17. 5. 2026: V knihe Cirkev horí píše jej autor Andrea Riccardi, že kardinál Suhard už v roku 1947 povedal, že "rast znamená čiastočné umieranie". Prvé náznaky reformných myšlienok môžeme teda vidieť už omnoho skôr)
Richard Dawkins kedysi napísal list svojej dcére, v ktorej jej vysvetľuje 3 zlé dôvody k viere.
Tomáš Halík vám dá tisíc dobrých.
Pridať nový komentár