Petiar.sk

V to ráno som ešte ani netušil, že to dojde až tak ďaleko. Keď sa snažíte kúpiť dom už 4 mesiace, tak si zvyknete na to, že veci trvajú omnoho viac ako boli pôvodné optimistické odhady. Našťastie som využíval služby finančnej poradkyne a realitného agenta, takže som viacmenej len dvíhal telefóny, ale zvykol som si nemať pri prijímaní noviniek veľké očakávania. Nieže by som z toho chcel obviňovať týchto dvoch – to rozhodne nie. Skôr to bola súhra rôznych okolností, ktoré to celé nejako brzdili – pár dní tu, pár dní tam a z februára máme jún. Konkrétne 5. jún.

O tom, že raz budem hrdým majiteľom a obyvateľom domu na Liptove, som sníval veľa rokov. Pamätám si na úplne prvý záchvev tejto túžby – písal sa rok 2001, šli sme autobusom z Bratislavy do Pribyliny na firemnú akciu (pracoval som vtedy pre Alcatel, ktorý sídlil v Lipt. Hrádku a v Bratislave). Prechádzajúc cez Liptovský Peter som, istotne ovplyvnený krstným menom v jeho názve, povedal svojej priateľke: “Tu raz budem mať dom.” Samozrejme, bol to len taký nadšenecký šplech.

Skončili sme pri tom, ako som si dobil kredit, ale dáta mi nenabehli. Po troch hodinách strávených browsovaním po internete aby som zistil ako si aktivujem ten gigabajt dát za 6€ (poznáte lepší spôsob ako stráviť piatkový večer?) som v sobotu ráno naklusal do predajne operátora aby som zistil ako. Už ani nie preto že by som tak veľmi potreboval ten internet, hoci áno, zišiel by sa. Skôr preto, že po tých hodinách som bol fakt, ale fakt veľmi zvedavý, ako sa to robí. Žiaľ, predavač nevedel. Normálne sa na mňa usmial a povedal že oni tam len predávajú karty a nič iné nevedia.

Na pár dní som sa ocitol v Rakúsku u kamarátky a keďže pracovať treba, povedal som si, že by sa i zišiel nejaký mobilný internet, že v dnešnej dobe (a v Rakúsku!!!) to predsa nemôže byť taký problém. No, to som si ale dal... Veď aha: