Toto bola jednak riadna sranda, na druhej strane - podčiarkoval som v tej knihe viac ako inokedy. Úprimný jazyk malého "parchanta" zo sirotčinca, ktorým sa snaží komentovať často veľké témy mali synergický efekt na humor, pričom nechávali priestor aj na vlastné rozjímanie nad práve prečítaným. Chuťovka na nedeľné popoludnie.
Potěšení je jako chodit dozadu, ale dobrým směrem.
Malý chlapec, sirota, žije v zariadení, ktoré vedú jeptišky. Adopcie v jeho prípade vždy dopadajú neúspešne, dokonca aj deti, ktoré on považuje za "úplných debilov" sú adoptované skôr ako on. Čo je na prvý pohľad veľmi smutný príbeh sa razom mení na horkú komédiu, keď svoj životný osud komentuje František, samotná hlavná postava. Formou akýchsi zápiskov a úvah rôzneho rozsahu nám sprostredkúva svoj pohľad na veselé i vážne témy. Tým, ako tento asi 11-ročný chlapec neobratne narába s jazykom určeným hlavne dospelým ľuďom sa dostáva do kontextov, kde už nasleduje iba hurónsky smiech.
Myslím, že když se do tebe zamiluje jeptiška, je to nejhorší pocit na světe, ale nevím proč.
Autor pekne pracuje s kontrastom ťaživej atmosféry a vážnosti kláštora a jeho sakrálnou atmosférou a úprimným, až nekompromisným detským jazykom. Viera je navyše deťmi vnímaná nie ako dogma a status quo, ale skôr niečo, čo treba zvedavo skúmať.
