Výlet na Seven Sisters

Pridal/a petiar dňa St, 17. 10. 2007 - 00:00

Musel som sa naozaj schuti zasmiať, keď som si predstavil Ostrovanku s akou radosťou (a snáď i hrdosťou) oznamuje Zaneprázdnenej pri ich prvej ceste londýnskou Victoria Line na stanici Seven Sisters, že "...tuto Petiar bol!". Pravda je, že na to miesto som sa dostal prvýkrát len o pár minút neskôr, keď som ich pravdepodobne míňal vo vlaku idúcim opačným smerom, ale to je celkom iný príbeh. Ten, ktorý vám chcem teraz rozprávať, je o "naozajstných" Seven Sisters - sústave siedmych veľkých snehovobielych útesov na južnom pobreží Anglicka.

Tento výlet sme plánovali (alebo skôr ja som plánoval) viac ako rok. Presne toľko (a ešte trošku viac) trvalo, kým mala Ostrovanka aspoň jeden deň víkendu voľno a spomenuli sme si kam sme to chceli ísť a nebolo týždeň pred výplatou a nezaspali sme a vôbec. A našiel som hotel v Brightone, kde mali voľnú izbu. A dokonca aj ten najmenší výhľad na more aký asi môže byť.

Tak som v piatok doma zaklapol veko služobného laptopu, vypol služobný telefón, nahádzal nejaké poistné šatstvo, čisté ponožky, fotografickú výzbroj a zubné kefky do rupsaku, zobudil drahú druhú polovičku zájazdu a vyrazili sme. Na Victoria Station som sa zase raz hral na chytrého keď som oprávnene žiadal zľavu na cestovnom, pričom mi ujo predavač za okienkom ponúkal ešte omnoho výhodnejšie lístky. Kým som pochopil koľká bije tak nám, samozrejme, ušiel vlak. Ale to veľmi nevadilo, pretože na ďalší sme nečakali dlho a stále to vyzeralo, že to do tej deviatej, ako som sa s pani z hotela Five Hotel po telefóne dohodol, stihneme. Zvládli sme to takmer presne a krátko po deviatej sme z našej miniizby znovu vyrážali vychutnať si few pints, shish a doner kebab a hlavne more v noci.

Vlny sa vynárali z tmy a my sme pre ne usporiadali súťaž. Vyhrávala tá, ktorá sa k nám dostala čo najbližšie. Merali sme poctivo a pre istotu sme najlepší pokus označili zapichnutím umelohmotnej vidličky na miesto, kam najúspešnejšia vlna dosiahla. Hneď na to sa každá z nich stiahla zase späť do mora aby načerpala nových síl. Pritom pohladila kamienky na brehu a tie ju za to odmenili búrlivým štrkotom. Princezné mora, v šatách s volánikmi z morskej peny, i nás o chvíľu táto zábava omrzela a tak sme sa začali naháňať. Behali sme k nim čo najbližšie a vzápätí sme utekali pred ich mokrými výpadmi. Niektoré boli menšie, iné na pohľad hroznejšie a zopár bolo i takých, ktoré vyzerali veľmi neškodne, ale tesne pred nami sa z nich vykľuli až príliš hravé potvorky, ktoré nás tvrdo trestali ak sme na úteku pred nimi spadli, pošmyknúc sa na tých malých spikleneckých kamienkoch. Objali nás pod kolenami a z topánok sa nám čvachtaním vysmievali aj vtedy, keď už sme boli hodný kus od mora preč.

Na druhý deň som sa pri raňajkách hral na Homera a jedol všetko, čo mi prišlo pod ruku. Aspoň dúfam, že som sa neprezradil a vyzeralo to, že sa len tak tvárim. Lebo ja mám anglické raňajky veľmi rád. Ja mám vlastne vôbec raňajky veľmi rád. No a potom rovno na autobus do Exceatu, čo je taká malá farma hneď vedľa Cuckmere Heaven a to je zase západná brána do Seven Sisters, delta rieky Cuckmere. Cestu autobusom nám spríjemňovali tri nemecké páry cestujúce do mestečka Eastbourne, ktoré, ako názov napovedá, ohraničuje Seven Sisters na východe. Príjemne sme si s nimi pokecali, vysvetlili sme im rozdiel medzi Čechmi a Slovákmi a ochotne ich pofotil, keď ma o to požiadali.

Prechádzka po cliffoch je veľmi príjemná, ale to neustále stúpanie a klesanie aj dosť únavné. Zato nám to dostatočne vynahradili pekné výhľady na more (ešte k tomu z takej veľkej výšky) a tiež sýte zelenožlté jesenné odtiene juhoanglických pastvín. Na tretej alebo štvrtej sestre sme sa aj kvôli zdvíhajúcemu sa studenému vetru rozhodli otočiť a ísť naspäť. Najprv sme ešte z kamienkov zostavili smerovú šípku do najlepšieho baru na svete - hrádockého Zanzibaru. Po jej zhotovení sme zistili, že ten bar je úplne nevhodným smerom (museli by sme plávať) a navyše dosť ďaleko, tak sme si radšej našli iný. Golden Galleon je v týchto miestach vyhláseným pubom s dobrým pivkom (dali sme si Staroprameň) a jedlom. Hustá polievka príjemne zohriala zvnútra, pol kačky síce vyzeralo skôr ako štvrť kačky a pomaranč na tanieri neveštil nič dobré, ale asi sa to tak má robiť, lebo nám to celkom chutilo.

Ešteže cesta naspäť do Brightonu trvala len necelú hodinu, ináč by ma asi z tej polohy pri spaní v autobuse poriadne bolel krk. Na stanici sme sa najprv pobavili na veselom predavačovi v miestnom bare ("...if you want a sugar it's on the left, if you don't want a sugar, it's still on the left!") a potom pri šálke kávy, či čaju, písaním pozdravov na (niektoré) pohľadnice. A nech je na záver aj trošku symboliky - vďaka víkendovej odstávke niektorých liniek metra sme sa nakoniec v Londýne kúsok odviezli aj spomínanou Victoria Line.

Sekcia