Pohoda 2007

Pridal/a petiar dňa Po, 13. 08. 2007 - 17:41

Stalo sa už u mňa zvykom, že vždy po skončení môjho najobľúbenejšieho festivalu napíšem pár slov o tom, čo sa mi na ňom najviac páčilo. Pred dvoma rokmi som písal článok o svetoch iných ľudí, ktorými som sa kochal celý čas strávený na trenčianskom letisku. Pred rokom som, tiež podobne lyricky, opísal ako mi chutí Pohoda. Musím sa priznať, že som sa týmito článkami, aj keď zverejnenými s pomerne dlhým časovým odstupom, dosť vyčerpal, vypísal. A tak som sa rozhodol, že tento rok budem vecnejší, snáď to nebude vadiť. Musím však hneď na začiatku spomenúť slovo, ktoré vo mne celý festival rezonovalo. Tolerancia.

Je to zvláštny, ale krásny pocit, dostávať pri vstupe na ruku tú pásku, ktorá znamená, že už som zase na Pohode. Celkom sranda je aj stavať stan v takmer 40 stupňovej horúčave na čerstvo pokosenej tráve. A keď je to hotovo, zrazu neviem, čo urobiť a kam ísť prv. Našťastie sa nám na krkoch hompáľajú programy festivalu, to je vlastne taký ťahák. Dovolený. A tak sa doň kukáme a kukáme, ale ideme nakoniec aj tak niekam, kam nás uši zavedú. A tak sme videli a počuli Sunflower Caravan. Parádne rockové inštrumentálne veci. Basa, klávesy (aj hammondky) a bicie. Chalan okolo tých klávesov behal, skákal, no super bol. Muzička slnečná, dobrý majú názov. Potom nejakí kamaráti a nejaké pivo. David Koller bol z diaľky a bola to dobrá pripomínačka. U mňa chmelová brigáda na strednej škole. No a potom sme šli aj s Ostrovankou a Zaneprázdnenou sa vyskackať na Bobana Markoviča. To bola paráda, naňho som sa veľmi tešil. Chceli sme si pozrieť aj film ...a bude hůř, ale sedel tam chlapík, múdry ako rádio, všetko videl, všade bol, kde nebol tam sa chystá no a pekne nám liezol na nervy. Tak sme šli ešte asi na pivo a na kamarátov a potom do spacákov. To teplo bolo také vyčerpávajúce, že som sa prvýkrát na Pohode pobral normálne spať. To sa mi fakt ešte nestalo.

Vstali sme dosť skoro. Stany majú väčšinou tmavé farby a slnko v lete väčšinou vychádza dosť skoro. Čo na tom, že väčšinou nie je už o ôsmej ráno neznesiteľné teplo. Teraz bolo. Tak sme vypili nejaké raňajky a potom že sa ide na divadlo. To bolo v takom stane kúsok od letiska, sa mi zdá, že to bola tá zóna ticha. Zaneprázdnená ostala pozerať, ale nám s Ostrovankou sa nechcelo, lebo tam bolo veľa ľudí a dalo sa len na stojáka. My sme si sadli pár metrov ďalej do čajovne. Dobrý zelený čajík a vodná fajka s jablkovým tabakom. Veď pohoda, nie? Naspäť sme šli, tak ja hneď na Hrdzu, samozrejme. Skvelá kapela, super ľudia. Som rád, že hrali na Pohode, zaslúžia si to. A hrali veľmo dobre. I keď mali nejaké technické problémy, Tóno dačo s husľami a na konci sa mi zdalo že aj Slavo s gitarou, ale nedali sa rozladiť. Šli naplno až do konca. Potom sme šli okolo hlavného pódia, kde končila Opera SND. Búrlivý potlesk. Ešte to spomeniem neskôr. Ska Prašupina a Živé kvety - to bola tancovačka. Dve hodiny v tom najväčšom teple a neprišlo ani jedno polievacie auto. Ale nevadilo, skákali sme dosýta a oblievali nás dobrí ľudia, čo mali vodu vo fľašiach. Vlastne tam mal úplne každý vodu vo fľašiach. Okrem nás, teda. Živé kvety predviedli niečo medzi tou akustickou polohou, ktorú mám od nich úplne najradšej a punkovou smršťou, aké si pamätám z ich bratislavských koncertov. Texty jednoduché, ale Lucii verím. Bálik sa aj pováľal po zemi, aby akože bola nejaká akcia, no, super boli. Sedíme na pive (áno, zase) alebo sme možno aj čosi jedli a dakto že: Aha, veď to Kuric spieva. A my ostatní, že: Šibe? Však Vidiek nehrá tento rok. A potom zase ktosi, že: Nie, nie, ale to je Kuricov hlas. A ostatní, že: Fakt! A sme tam išli, to bolo na Orange stejdži a po ceste mi dopínalo, lebo veď ja ten názov Ventil RG odniekiaľ poznám. Fujha, starý som! Ale to bolo skvelé! Tak starí páni sa pozbierali a odohrali staré hity. Kuric nie je človek, Kuric je boh. Takýto transparent tam vial, vážne. Potom som ukecal Ostrovanku, že určite musíme ísť na Erica Truffaz-a. To je jazzový trubkár, ktorého som kedysi videl a počul v rámci Bratislavských jazzových dní a páčil sa mi tam zo všetkých najviac (a to tam vtedy hral Marcus Miller). Tak sme sedeli v tom stane čo tam býva také strašné teplo asi 20 minút predtým ako mal začať. Keď pribehol na pódium, spustil a bolo to ono. Chrochtal som blahom. Ale po chvíli si prizval nejakého hosťa, speváka, myslím že z UK no a hudobná produkcia sa razom zmenila v lepší popík. Bol som riadne sklamaný. Našťastie s ním nehral všetky pesničky ale aj tak ma to škrelo. Čakal som viac. Počas Basement Jaxx sme pili večeru a tešili sa na Air. Keďže sa im kdesi pokazil kamión s aparatúrou, tak sme pri tešení sa aj ostali. Chudák Mišo, normálne mi ho je ľúto ako sa musel tej mase ľudí ospravedlňovať, že neprídu. Akoby nestačilo, že CSS sa kdesi v Taliansku priotrávili jedlom a nedošli tiež. Tak sme sa už len tak flákali po letisku a narazili pri tom na nejaký rokiš, juj, dobre sme si zatancovali. To sa mi páči - že - idem, idem a zrazu dobrá muzika, tak tancujem. To je Pohoda...

A čože som to chcel ešte napísať? Aha, o tej tolerancii. Pár dní pred Pohodou sme si kukli pekný dokument 10 let Pohody, v ktorom (okrem iného) spomína Peter Fiala aj pekný zážitok ako videl nejakých pankáčov liezť do vojenského vozidla (vojaci mávajú na festivale svoje miesto, takú prezentáciu). A vojak im pri tom pomáhal. Oni boli už trochu nachmelení, ale ten vojak miesto toho aby ich napomínal, nech mu to vozidlo vnútri nezašpinia, im povedal "Dávajte pozor, aby ste sa neudreli." A podržal im poháre s pivom a keď boli vnútri, tak im ich tam ešte podal. Neviem ako vám, mne to pripadá veľmi krásne. Rovnako ako ten dav ľudí, ktorí príde na Air, CSS, Ventil RG či Ska prašupina, to je jedno, a potom si vytlieska 3 prídavky od Opery SND. Alebo nad ránom, pri vítaní slnka, pozorne počúvajú vážnu hudbu s Mariánom Vargom ako hosťom... Už nejakých 10 rokov aktívne navštevujem hlavne folk a country festivaly, ale musím sa v tomto smere skôr posťažovať - na jednom z nich napríklad podnapití chlapíci v širákoch a flanelových košeliach s tou hroznou bižutériou s motívom bizónej lebky na krku kričali na koncerte Karla Plíhala, že "My chceme country!". Bolo mi z nich zle. Preto som rád, že existuje Pohoda. A že na ňu chodím a že na nej stretávam skvelých ľudí. A že keď sa niekomu niečo nepáči tak ide inam, tam, kde sa mu to bude páčiť. Lebo vybrať si to svoje a pritom nechať iných nech majú to ich - to je pohoda...

10 let Pohody - pekná polhodinová relácia o Pohode v rámci Ladí neladí. Peter Fiala spovedá Miša Kaščáka a popretkávané je to ukážkami z festivalu. Odporúčam!

Oficiálny web festivalu Pohoda

Značky
Sekcia