Aj keď nemám pocit, že by môjmu okoliu robila komunikácia so mnou nejaké neprekonateľné problémy, rozhodol som sa oznámiť svetu (resp. tej jeho zúfalej časti, ktorá číta články na mojom webe) ako sa pripraviť na akýkoľvek slovný kontakt so mnou tak, aby prebiehal hladko a pokojne, bez zbytočných a nepríjemných psychických i fyzických výkyvov z normálu.
Základom všetkého je niečo, čo som kedysi dávno objavil na stránke jednej skvelej slovenskej kapely. Volalo sa to Teória absolútneho Boba (takže teraz už aj viete o ktorú skupinu sa jedná). Jej autorom je Molko a pokiaľ si dobre pamätám, sústredil sa v nej primárne na sémantiku slova Bobo. Ja som si však z tejto teórie osvojil inú, nie celkom okrajovú myšlienku, ktorá mi už pár rokov pomáha bez problémov prejsť cez akokoľvek zložité konverzácie a to najmä v prípade, že ostatní účastníci sú si vedomí a prijali fakt, že
ja mám vždy pravdu!
Krátka vsuvka: Často, keď to niekomu oznámim, reaguje starým vtipom o dvoch pravidlách, pričom to prvé tvrdí, že ktosi má vždy pravdu a to druhé že v prípade, že ju nemá, platí pravidlo číslo jedna. Toto je samozrejme veľmi starý, ošúchaný a trápny vtip a s mojim tvrdením nemá nič spoločné. Ja vážne nežartujem.
To, že nám vždy pravdu, nemusím samozrejme nijako dokazovať, ten fakt buď príjmite, alebo nechajte tak. Môžte o tom polemizovať, môžte s tým dokonca nesúhlasiť ale to je asi také márne ako keď sa Boris Filan snaží byť vtipný. Určite sa teraz pýtate ako som na to prišiel. Veľmi jednoducho, hoci ma to samého dosť prekvapilo. Stalo sa tak pred pár rokmi, keď som sa raz o niečom rozprával s mojim kamarátom a ja som čosi povedal a mal som pravdu! O pár mesiacov na to som sa zase rozprával s iným kamarátom o niečom úplne inom. No a zase som niečo povedal a zase som mal pravdu! A vtedy mi to došlo! Bol to zvláštny pocit, akoby mojim telom prešla elektrina v tej chvíli, v ktorej som si to uvedomil. Lenže potom som sa musel ukľudniť nakoľko mi postupne začalo dochádzať, že takéto poslanie je nielen veľkou zodpovednosťou ale, žiaľ, aj ťažkým bremenom.
S mojimi najbližšími na nehádam vôbec, to je na tom skvelé. Všetci tento neúprosný fakt buď prijali, alebo sa aspoň tak tvária. Pravdaže - občas skúsia podrýpnuť a naznačia pochybnosti alebo dokonca i nesúhlas. Vždy sa mi však podarilo všetko opäť nasadiť na koľaje tým, že som svoju teóriu potvrdil ňou samou. Reakcie na tento bravúrny úkon sa potom dosť rôznia a nerád by som sa púšťal do ich opisov a rozborov. Myslím si však, že takýmto hasením ojedinelých pochybovačných plamienkov sa povedomie o mojom dare posilňuje a okruh ľudí, ktorí sú si ním vedomí utešene rastie.
Napriek veľkej radosti je to aj ťažké bremeno, ako som bol býval spomenul. No veď si len predstavte takú nebezpečnú vec akou je fáma, urban legend, alebo taká umelá pravda. To je vlastne lož, ktorá sa v zmysle istého slovenského porekadla neustálym omieľaním stala pravdou (napríklad ako že Paľo Habera je fakt dobrý spevák). Aj keď to, že mám stále pravdu ma ešte neurčuje k tomu aby som bojoval proti lži (ani by sa mi nechcelo), občas sa s ňou stretnem a vtedy pocítim tiahu toho bremena. Človek presvedčený o pravdivosti akéhokoľvek dostatočne sprofanovaného faktu je stráca súdnosť a schopnosť triezvo uvažovať. Je s ním teda nielen zbytočné ale aj márne polemizovať. A aj nebezpečné, pretože sa v konečných fázach svojho osprostievania stávajú pomerne úspešnými politikmi.
Teoreticky by som mohol svoje tvrdenie ešte vylepšiť a dotiahnuť až do takmer dokonalej podoby "Ak máš iný názor ako ja, mýliš sa!", ale ja predsa nechcem nikoho úplne zdeptať. Len keď sa nabudúce budeme o niečom rozprávať a budeme mať rozdielny názor, spomeňte si na tento článok. Nebudeme sa hádať, že?