Ako som vyhral gitaru

Tento článok som publikoval už dávnejšie - pred pár rokmi v dobe, keď som na svojej stránke blogoval a ani som o tom ešte nevedel. Vďaka super webovému archívu web.archive.org som pár textov vytiahol a keď sa mi budú zdať zaujímavé, tak ich sem pridám.

Moja prvá gitara bolo také to veslo, čo sa vyrábalo ešte za "komančov" a stálo asi 400,- korún. Druhá bola o niečo drahšia - Washburn Lyon ma stál 5.600,- Sk, čo boli všetky peniaze, ktoré som zarobil na letnej brigáde. Tretia gitara bola Sigma od Martin&Co. A spôsob, ako som k nej prišiel bol veľmi nezvyčajný...

Je asi šťastím, že som sa isté dve informácie dozvedel takmer súčasne. Prvá z nich bola o tom, že sa v našom meste bude natáčať zábavná relácia Pop Show Party, čomu som vzhľadom na jej charakter (estráda pre staršie vekové kategórie) nevenoval valnú pozornosť. Druhá informácia hovorila, že sa na onej "show" dá vyhrať gitara. Tu som už zbystril pozornosť a začal sa obzerať po vstupenkách. Keďže takmer 100,- Sk bolo vtedy pre nezamestnaného dosť peňazí, nehľadal som v oficiálnom predpredaji, ale skúšal známosti. Vďaka jednej sa mi za fľašu šampanského (týmto zdravím antikorupčnú jednotku MV) podarilo získať až dva(!) lístky a tak som jeden ponúkol kamarátovi Jankovi Kulichovi, ktorý si na gitarku tiež robil zálusk. Približne týždeň pred akciou sme sa doberali, ja som usilovne cvičil pesničku Tears in Heaven a spoločne sme tipovali, čo to bude za gitara.

V deň D som čakal pred prievidzskou športovou halou na Janka, ktorý sa však nedostavil neviem prečo a tak som jeho lístok drzo predal. Sám Najvyšší mi je svedkom, že som tie peniaze nechcel vziať, ale... nakoniec sa hodili. Po začatí programu som sa modlil, aby som sa do súťaže vôbec prebojoval (čo znamenalo, že na mňa natrafí sympatická asistentka), aby som nezabudol text a aby sa nezúčastnil nikto lepší. A ešte aby to dlho netrvalo, pretože už po piatich minútach programu som sa celkom úspešne nudil. Na moje (príjemné) prekvapenie už o chvíľu vybehol konferenciér s gitarou a začal rozprávať to, čo ja som už dávno vedel a na čo som čakal. Teda vlastne nečakal - chytil som za ruku najbližšiu sympatickú asistentku a doviedol nás pred olt... prepáčte, na pódium. Mladá slečna bola očividne rada, že nemusela behať po schodoch hore a dole a nútiť dobrovoľníkov zapojiť sa do súťaže.

Zúčastnili sme sa traja - ja, jeden pán a jedna pani. Hneď prvý šok som zažil, keď som sa dozvedel, že pieseň musí byť od skupiny Beatles. Mal som ale šťastie - stál som až tretí v rade a tak som mal dosť času na premyslenie a prehranie si piesne v hlave. Mal by som, keby si pani nezaželala aby som šiel hrať prvý. Nuž čo, vzal som gitaru, ktorá sa mi v tom momente zapáčila a bez nejakej veľkej trémy som spustil Let it be. Hralo sa mi dobre a akordy som si pospomínal počas hrania piesne. Asi v strede ma prerušili, že už stačí, čo ma síce značne rozladilo, ale na druhej strane som bol rád, že to už mám za sebou. Horšie bolo, že som teraz nevedel ako sú na tom súperi. O víťazovi rozhodla intenzita potlesku publika a keďže ten môj bol údajne najväčší, výhra pripadla mne. Dostal som tento pekný nástroj v hodnote cca 10.000,- Sk, kyticu kvetov a odovzdal notárke svoj občiansky preukaz, čo sa vzhľadom na ďalší priebeh tejto "show" ukázalo ako veľký nedostatok, pretože som odtiaľ nemohol odísť a musel som vydržať až do konca. Keď som sa konečne z tejto Hečkovej parády dostal preč, zamieril som ešte do R-pubu v Prievidzi, kde som kamarátkam čašníčkam daroval kvety, vyskúšal novú gitarku v akcii a potom už rovno domov, k mame, ktorá za mnou pri odchode volala "No už len na teba tam čakajú, aby si vyhral tú gitaru!!!" Čakali. :-)

Ako ste sa správne dovtípili - je to tá gitara, o ktorej spievam v pesničke Martinka. Jej momentálny stav je taký, že ma príjemný zvuk, ale potrebuje prepražcovať.

Publikované dňa
Zaradené v kategóriach: