S blížiacim sa 17. novembrom som nejako intuitívne cítil potrebu prečítať si aj niečo od jedného z jeho hlavných protagonistov (a ako vtipne hovoria Cimrmani: obľúbeného disidenta) Václava Havla. Zošitok s jeho asi najznámejším lierárnym dielom Moc bezmocných vo forme zošitku z Lidových novin ostával doma nepovšimnutý, ale vydanie tejto a ďalších esejí Knihovnou Václava Havla v roku 2024 už som po otvorení z ruky nepustil. Knižka obsahuje nielen 5 zásadných Havlových esejí ale aj zaujímavé pozvanie k ich čítaniu od politológa a filozofa Daniela Kroupy.
Ale nie, nebojte sa, neprepadol som tej zvláštnej vášni každý víkend nosiť domov koše plné dubákov a potom tráviť celé víkendy krájaním a sušením. Hoci občas pri prechádzke v lese pod nejaký strom pozriem a niekedy mám aj šťastie aby bolo aspoň do vianočnej kapustnice.
Občas ma život zavedie do končín okolo Handlovej a tak som si nedávno hľadal zaujímavé trasy na bicyklovanie, nech to tu trochu preskúmam. Vďaka výbornému webu Bajkom k tajchom, ktorý, ak som to dobre zistil, prevádzkuje občianske združenie rovnakého mena, som získal prístup hneď k niekoľkým pekným trasám.
Z môjho ostatného koncertu v trebišovskom Šum-e som si okrem kníh detských odniesol aj jednu pre seba. Nebo ma zaujalo už dávnejšie, popri náhodnom prezeraní si kníh, čítajúc ich anotácie.
Asi najznámejší Orwellov román som dlho obchádzal a asi som sa mu aj podvedome vyhýbal. Pripadalo mi, že je to taký Karel Kryl medzi knihami - časom sa jeho odkaz rozmazal v rôznych interpretáciách natoľko, že už si ho privlastnil kde-kto, často dokonca priaznivci úplne opačných ideových táborov (čo vyvrcholilo, keď si symboliku čísla 1984 skúšal chvíľu využiť aj neonacista Marián Kotleba).
Na vysokej škole som mal spolužiaka, ktorý bol nielen inteligentný ale aj veľmi pohotový, čo je skvelá kombinácia. Vedel trefne reagovať na rôzne situácie, ale na rozdiel odomňa, ktorému napadne dobrá replika alebo argument väčšinou keď zaspávam, on ich strieľal od boku na počkanie a presne.
Keď sa raz všetci vyrovnáme s tým, aké sme mali detstvo a akí sú naši rodiča, keď sa Nemci konečne skutočne vyrovnajú s holokaustom, keď pochopíme, že sa o ňom dá hovoriť aj v spojení so sexualitou a intimitou a keď sa konečne vykašleme na všetky genderové stereotypy, ženám dovolíme chodiť hore bez a sedieť s roztiahnutými nohami, opustíme ten krutý omyl s náboženstvom a pochopíme, že jediné na
Kniha Súmrak demokracie bola jednou z prvých, vďaka ktorej som sa stretol s problematikou nástupov autokracií, so "zvodným lákadlom autoritárstva", ktorému podľahlo už mnoho politikov a to naprieč kontinentmi, politickými systémami či bohatosťou tej
"Slovensko je stále krajina na tekutých pieskoch. Spoločnosť väčšinovo nie je ustálená, hodnotovo ukotvená, je v nesutálom mentálnom pohybe a nevieme, kam to vyústi.", tvrdí Martin M. Šimečka v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom.
Že sa od "politikov" zo strany Republika nedajú očakávať nejaké riešenia akútnych problémov v našom štáte, to je dlho známy fakt. Táto krajne pravicová strana, ktorá iba veľmi nedbanlivo skrýva to, že je klonom fašistickej ĽSNS, to svojou "činnosťou" neustále pripomína.
Naša generácia (a generácie po nás) si okrem masívneho využívania IT technológií vydobyli aj iné veci - napríklad sme sa spontánne dohodli, že nežehlíme. Taktiež že je úplne ok nosiť dve rozdielne ponožky. No a jednou z ďalších spoločných aktivít by mohlo byť, že konečne prestaneme používať metaforu o variacej sa žabe. Do motivačnej literatúry dobré, ale ináč je to hlúposť.