Václav Havel bol český dramatik, esejista, mysliteľ a jeden z najvýraznejších predstaviteľov disentu proti komunistickému režimu v Československu. Už od 60. rokov sa presadil ako autor absurdných hier (napr. Zahradní slavnost, Vyrozumění), v ktorých kritizoval byrokratizáciu a odcudzenie v spoločnosti. Po nástupe normalizácie patril medzi zakázaných autorov a jeho obmedzenie na okraj kultúry ho priviedlo k aktívnej občianskej angažovanosti. Patril medzi spoluzakladateľov Charty 77, za čo bol opakovane väznený, najdlhšie v rokoch 1979–1983.
Význam Havla spočíva nielen v jeho politickej činnosti, ale aj v jeho hlboko humanistickom myslení. Vo svojich esejach – najznámejšia je Moc bezmocných – rozpracoval myšlienky pravdy, zodpovednosti a existenciálneho odporu jednotlivca voči systému, ktorý deformuje ľudskosť. V Havlovom chápaní je politika pokračovaním etiky: skutočná zmena spoločnosti vychádza z autentického správania jednotlivcov, nie z ideologických programov. Jeho jazyk je zároveň poetický aj analytický, čo robí z jeho textov unikátne spojenie filozofie, literatúry a občianskeho apelu.
Po páde komunizmu zohral Havel kľúčovú úlohu ako symbol občianskeho odporu a stal sa prezidentom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (1989–1992) a neskôr Českej republiky (1993–2003). Ako prezident presadzoval orientáciu na demokraciu, ľudské práva a európsku integráciu. Hoci si vyslúžil aj kritiku – najmä za idealizmus a občasnú politickú neobratnosť – zostal morálnou autoritou doma aj v zahraničí. Dodnes je vnímaný ako jedna z najvýznamnejších postáv stredoeurópskej politiky, kultúry a boja za slobodu v 20. storočí.