Musel som sa naozaj schuti zasmiať, keď som si predstavil Ostrovanku s akou radosťou (a snáď i hrdosťou) oznamuje Zaneprázdnenej pri ich prvej ceste londýnskou Victoria Line na stanici Seven Sisters, že "...tuto Petiar bol!". Pravda je, že na to miesto som sa dostal prvýkrát len o pár minút neskôr, keď som ich pravdepodobne míňal vo vlaku idúcim opačným smerom, ale to je celkom iný príbeh. Ten, ktorý vám chcem teraz rozprávať, je o "naozajstných" Seven Sisters - sústave siedmych veľkých snehovobielych útesov na južnom pobreží Anglicka.
Zobudil som sa dnes podstatne skôr ako mávam vo zvyku a to aj napriek tomu, že v piatok zvyčajne pracujem z domu, takže odpadá cesta do práce (mohol som napísať "otravná cesta...", ale niekedy je celkom fajn). Stojac pred naším domom, počúvajúc susedových syna ktorý default plače a inhalujúc nejaké nezdravé veci všimol som si, že je náš trávnik nádherne pokrytý jesenným lístím. Celkom mi to zdvihlo náladu a v mysli som zosnoval peknú fotografickú kompozíciu. Aspoň otestujem môj nový statív. Lenže potom som sa doma rozčuľoval nad človekom, ktorý pre dnešný deň zostavil predpoveď počasia. Keby sa aspoň pozrel z okna, nemusel zo mňa robiť blbca. Ja viem, že na slovenské "preskakovanie kaluží" sa to ani zďaleka nechytá, ale polooblačno a 19 Celziových stupňov vyzerá fakt úplne ináč. Uf, ale som sa zase rozkecal, čo? Nebojte sa, toto nie je to čítanie na víkend, mám pre vás niečo omnoho lepšie.
Pôvodne som si myslel, že sa celá záležitosť vysvetlí, dotyční ľudia si navzájom rozumne vysvetlia pohnútky svojho konania, ospravedlnia prípadné prešľapy a na konci sa ešte zasmejeme nad malichernosťou situácie. A čo sa to vlastne stalo? Totiž, nemenovaná slovenská country kapela si vytvorila profil na jednom zo social networking webov, ktorých sa s príchodom Web 2.0 (to je ten výraz čo nikto nevie čo znamená, ale všetci ho používajú na označenie toho) urodilo naozaj neúrekom. Áno, ja viem, že je to celkom normálne. Normálne ale určite nie je to, čo sa dialo potom. Ak by som to mal charakterizovať čo najstručnejšie, tak by som použil jednu z obľúbených viet z britského sitcomu Červený trpazlík: "Máme mezi sebou příšerný hovado."
Musím sa hneď na úvod priznať, že aj ja som takmer veril tým hlúpostiam čo o pštrosoch kolujú. Teda že v ohrození schovávajú hlavu do piesku, mysliac si, že keď nevidia, nie sú videní. Ale keď som si skúšal predstaviť ako chudák vták, bez pomoci čohosi ako rúk, čeliac smrteľnému nebezpečenstvu skúša zobákom vyhĺbiť v piesku jamu dostatočne veľkú na to, aby tam schoval hlavu aspoň po úroveň očí, pochyboval som. Navyše - veď teoreticky stačilo oči zavrieť alebo sa pozerať niekam inam. Toto by vyriešilo aj otázku času, ktorého je väčšinou v nebezpečenstve minimum a stráviť posledné chvíle života beznádejným hrabaním sa v piesku nie je žiadna výhra.
V piatok minulý týždeň som pracoval z domu. Myslel som si, akú budem mať fajnú flákáreň (podobne ako teraz, keď v práci píšem tento článok), ale to som si teda blbec dal. Poobede, asi okolo druhej, si môj Vedúci spomenul, že to riešenie, čo som mu dal doobeda a ktoré považoval za správne, nie je až tak celkom správne a nakázal mi urobiť to inak. A nezabudnúť ešte ten sprostý dokument (ktorý, ako som dnes zistil, nebolo vôbec treba). A tak som skončil okolo siedmej, sakra. Konečne.
Tento článok som publikoval už dávnejšie - pred pár rokmi v dobe, keď som na svojej stránke blogoval a ani som o tom ešte nevedel. Vďaka super webovému archívu web.archive.org som pár textov vytiahol a keď sa mi budú zdať zaujímavé, tak ich sem pridám.
Moja prvá gitara bolo také to veslo, čo sa vyrábalo ešte za "komančov" a stálo asi 400,- korún. Druhá bola o niečo drahšia - Washburn Lyon ma stál 5.600,- Sk, čo boli všetky peniaze, ktoré som zarobil na letnej brigáde. Tretia gitara bola Sigma od Martin&Co. A spôsob, ako som k nej prišiel bol veľmi nezvyčajný...
Je asi šťastím, že som sa isté dve informácie dozvedel takmer súčasne. Prvá z nich bola o tom, že sa v našom meste bude natáčať zábavná relácia Pop Show Party, čomu som vzhľadom na jej charakter (estráda pre staršie vekové kategórie) nevenoval valnú pozornosť. Druhá informácia hovorila, že sa na onej "show" dá vyhrať gitara. Tu som už zbystril pozornosť a začal sa obzerať po vstupenkách. Keďže takmer 100,- Sk bolo vtedy pre nezamestnaného dosť peňazí, nehľadal som v oficiálnom predpredaji, ale skúšal známosti. Vďaka jednej sa mi za fľašu šampanského (týmto zdravím antikorupčnú jednotku MV) podarilo získať až dva(!) lístky a tak som jeden ponúkol kamarátovi Jankovi Kulichovi, ktorý si na gitarku tiež robil zálusk. Približne týždeň pred akciou sme sa doberali, ja som usilovne cvičil pesničku Tears in Heaven a spoločne sme tipovali, čo to bude za gitara.
Musel som sa naozaj schuti zasmiať, keď som si predstavil Ostrovanku s akou radosťou (a snáď i hrdosťou) oznamuje Zaneprázdnenej pri ich prvej ceste londýnskou Victoria Line na stanici Seven Sisters, že "...tuto Petiar bol!". Pravda je, že na to miesto som sa dostal prvýkrát len o pár minút neskôr, keď som ich pravdepodobne míňal vo vlaku idúcim opačným smerom, ale to je celkom iný príbeh. Ten, ktorý vám chcem teraz rozprávať, je o "naozajstných" Seven Sisters - sústave siedmych veľkých snehovobielych útesov na južnom pobreží Anglicka.