festivaly

Nadránom mi napadla takmer dokonalá metafora toho ako to vyzerá v diskusných fórach pod článkami o nešťastí na Pohode. Tam, kde sa zliezajú internetoví vševedkovia bez štipky úcty a slovne flatulujú. Tak poďme na to:

Ich argumentácia je navlas podobná tej vo videu nižšie. O probléme nevedia nič, ale neváhajú sa biť a kričať z celého hrdla, hľadať nelogické súvislosti a argumentovať donekonečna skresľovanými informáciami, ktoré nemajú reálny hodnoverný základ. Stačí, že nejaké sú. Nájdime niekoho koho môžme obliecť ako čarodejnicu, nasaďme mu umelý nos a poďme ho upáliť!

Tento rok (alebo vlastne asi ešte minulý) som si povedal, že sa znovu, po niekoľkých rokoch prihlásim do Konkurzu Záhrady pesničkárov. Festival Záhrada je jeden z takých naj významnejších folkových festivalov v susedných Čechách, no a Záhrada pesničkárov je jeho maličký pesničkársky klon. Má ho na starosti Jiří Moravský Brabec, ktorého mám veľmi rád ako recenzenta a glosátora folkového diania.

V mojich článkoch si podchvíľou môžte prečítať že toto a tamto je film roku, tam zase niekto natočil album roku alebo dokonca že sa niekto stal blbcom roku. Niektoré veci ma proste v danej chvíli zaujmú natoľko, že nešetrím superlatívami, i keď to vždy myslím úprimne a naozaj málokedy svoj názor neskôr poopravím. Predsa som sa ale rozhodol zosumarizovať všetky svoje naj za uplynulý rok, upozorniť tak na články či udalosti ktoré vám možno unikli a zase a znovu dokázať krásny fakt, že ja mám vždy pravdu (to je ale na úlne iný príbeh, tak to dnes nebudem rozoberať ďalej).

Kamarát Janko Kulich mi poslal pozvánku na 10. pokračovanie festivalu Folkové Bojnice. Je to krásna akcia, ktorú sme spoločne vymysleli. Ani jeden z nás asi nikdy nezabudne ako sme v prievidzskej krčme U Zbrojnoša (ktorá vtedy vyzerala úplne ináč ako vyzerá dnes) s nekonečným nadšením načmárali dramaturgiu troch dní na papierik od účtu za kofolu. Pri prvom ročníku som ešte aktívne pomáhal ako organizátor ale potom som tieto veci prenechal Jankovi. Rozhodli sme sa začať poskromne, len s jednodňovou akciou, ale keď sa ukázalo, že menej je niekedy naozaj viac, Janko od ambícií festival zväčšovať upustil. Dnes je FolkBoj, ako ho familiárne nazývame, stále v jeho (dobrých) rukách, zvoľna presahuje hranice žánru i republiky a jeho návštevníkov zďaleka netvoria len ľudia z blízkeho okolia. Zmienku o ňom nájdete i v encyklopédii Folk na Slovensku.

Ak ešte nemáte program na 15. decembra poobede, zavítajte do Mestského kultúrneho strediska v Bojniciach. Bude dobre.

Stalo sa už u mňa zvykom, že vždy po skončení môjho najobľúbenejšieho festivalu napíšem pár slov o tom, čo sa mi na ňom najviac páčilo. Pred dvoma rokmi som písal článok o svetoch iných ľudí, ktorými som sa kochal celý čas strávený na trenčianskom letisku. Pred rokom som, tiež podobne lyricky, opísal ako mi chutí Pohoda. Musím sa priznať, že som sa týmito článkami, aj keď zverejnenými s pomerne dlhým časovým odstupom, dosť vyčerpal, vypísal. A tak som sa rozhodol, že tento rok budem vecnejší, snáď to nebude vadiť. Musím však hneď na začiatku spomenúť slovo, ktoré vo mne celý festival rezonovalo. Tolerancia.