Petiar.sk: Diagnóza: Nedvědiii!

Začítal som sa tuhľa na stránke istého festivalu kdesi v knihe návštev (ale o to, samozrejme, vôbec nejde) že až dvaja Nedvědi budú hrať na onej akcii. Kuknem na web iného festivalu a tam hrajú tiež dvaja i keď trochu iní dvaja. Honza Nedvěd, Franta Nedvěd, Franta Nedvěd mladší, Poklad, Príbuzní, Noví Brontosauři... Ach, kde sú tie časy keď sme žili to čo oni spievali vďaka tomu, že oni tomu verili (povzdychol som si).

Nedvědi dokonca tvorili aj zásadnú časť repertoáru, ktorým sme s Jankom Kulichom ohurovali hostí v jednom z prievidzských podnikov. Za pivo a hrianku. Bohvie, koľko dnes berú takí Oregon, ktorí už hrajú výlučne Nedvědov (a súdiac podľa počtu koncertov a ohlasov - veľmi úspešne).

Dostal som ponuku hrať Nedvědovi predskokana. Slušne som poďakoval, ale odmietol - šiel by som sám proti sebe a na jeho koncerte určite nebolo moje publikum. Našiel sa človek ktorý mi to vyčítal spôsobom "Ako som mohol odmietnúť predskakovanie takej hviezde folku?" Nuž, jednoducho. Žiadna hviezda folku tam nebola.

Keď si uvedomíme, že takmer celá tvorba textová i hudobná je dielom jedného jediného Nedvěda, je zarážajúce koľko členov jeho rodiny sa na ňom dokáže priživiť uživiť. Jeho nesporný cit pre melódiu, ktorý v ňom onehdá ocenil aj Jirka Černý (alebo to bol Jirka Moravský Brabec? Už neviem...) v spojení s masívnym autorským potenciálom má za následok, že pravdepodobne ešte dve-tri generácie jeho rodiny nás budú otravovať. Potom sa kdesi vytratia, vznikne pár miestnych revivalov ktoré si nikto nebude všímať a tak po roku-dvoch zaniknú. Na festivaloch ubudne trochu ľudí, ale to za to stojí.

Talent Honzu Nedvěda pre melodickú a citlivú pesničku sa po rokoch utopil kdesi v túžbe dynastie okolo neho vytrieskať z toho čo najviac prachov a on sám mu priviazal kameň okolo krku. Potom sa šiel oženiť s nejakou šestnástkou.

A čo som to chcel vlastne povedať? Aha - že už mi to lezie na nervy. Kam sa v lete pozriem, na akýkoľvek festival, tam nájdem tých senilných dedkov spolu s ich potomkami. Pod pódiom potom davy mladých pipiek, starých tiet a iných šťastných (rozumej: menej obdarených) ľudí. A mne čo ostáva? Buď sa ožrať ako hovado aby som to zniesol alebo (nielen cenovo prijateľnejšia alternatíva) zaliezť s partiou podobne zmýšľajúcich kamarátov kamsi preč a zahrať si len tak. Nie pre tisíce, len tak, pre seba. Ale poriadne a úprimne.