Pravidelne sa stretávam s tým, že "bezdomovcovi nedám ani cent, lebo oni si za to kupujú chlast!" Takto nejako sa cíti EÚ, keď nám má dať peniaze potom, ako Fico zrušil špeciálnu prokuratúru. Slovensko sa v Pláne obnovy, na základe ktorého nám tieto peniaze z EÚ sem na Slovensko tečú, zaviazalo, že bude existovať úrad s vysokým stupňom nezávislosti, aby bolo možné objektívne vyšetrovať prípady zneužitia európskych peňazí. A to bol práve ten Úrad špeciálnej prokuratúry.
Popradský pesničkár par excellence Števo Šanta v týchto dňoch, týždňoch a mesiacoch točí svoj debutový album a pre čitateľov jeho blogu dnes pripravil krásny mikulášsky darček v podobe jednej audio ukážky. Pieseň Košeľa je jedna z mojich najobľúbenejších, pretože je krásna a smutná zároveň a Števo to dosahuje s obdivuhodnou ľahkosťou.
Londýnske metro, Tube, je charakteristické mnohými vecami, ale jednou z naj je rozhodne neustále sa opakujúci až otravný oznam "Mind the gap!". Jeho voľný preklad by mohol znieť "Pozor na dieru (medzeru)!" a myslený je často nemalý priestor medzi vozňami vlaku a okrajom nástupišta, príčina niekoľkých desiatok úrazov ročne. Tento oznam sa v písanej podobe dostal dokonca až na dámske nohavičky z predajní suvenírov, kde naberá úplne iný, omnoho vtipnejší, význam. Z tohto pohľadu je potom viac než kuriózne, že keď Emma Clarke (ktorá svoj hlas metru prepožičala) nahrala niekoľko veľmi vtipných oznamov trefne charakterizujúcich pomery v londýnskej podzemnej preprave, spoločnosť TfL ju za to vyhodila.
Vopred upoznorňujem, že tento článok nie je o zamestnaní v UK všeobecne a nie je to ani žiadna ponuka práce v Anglicku. Tak, SEO máme za sebou a teraz poďme blogovať. Dnes je celkom dobrý deň napísať čosi o tom ako sa pracuje tuná na ostrovoch a zároveň tým aj vysvetlím, prečo v poslednom čase píšem tak sporadicky (aj keď to by som vôbec nemusel, ale keď ja cítim ako vám moje články chýbajú). Dnes som dal výpoveď.
Ešte mi v ušiach zneli piesne z filmu Once keď som si v jedno veľmi skoré ráno všimol na stanici londýnskeho metra reklamu na iný snímok. Na tom svetelnom paneli ma zaujali dve veci: fotka nádhernej krajiny a meno Sigur Rós. Túto kapelu som registroval už dlhšiu dobu, avšak pri mojej hudobnej zaneprázdnenosti írskou akustickou scénou som jej tvorbu poznal len veľmi povrchne. A je teda dosť možné, že ak by bola tá reklama len upútavkou na ich ďalší album, tak by som jej ani nevenoval takú pozornosť. Lenže nad veľkým nápisom Heima bolo menšími písmenami nadpísané film.
Stretli sa v uliciach Dublinu. On hral na gitaru ale predtým sa ešte trochu zadýchal, keď naháňal zlodeja, ktorý mu chcel ukradnúť beztak biedny zárobok. Jej sa páčila jeho pesnička a chcela mu prispieť, ehm, biednou sumou. On bol preto trochu nepríjemný - zdalo sa mu, že ho v tej chvíli celý svet bije. Opak bol pravdou.
O bankách v Anglicku by sa toho dalo napísať viac než dosť. Ja mám síce skúsenosti len s jednou konkrétnou (a celkom mi to stačí), ale ako tak počúvam príbehy iných ľudí a kamarátov, nadobúdam pocit, že pobočka anglickej banky je jedno z miest, ktoré najviac vyjadrujú miestne konzervatívne úchylky. Napríklad tak, že mi dnes ráno doslova zakonzervovali peniaze.
No ale poďme teraz k tomu kurzu a popritom si medzi riadkami prečítame aj o tom, čo som sľuboval v úvode. Najprv majme modelovú situáciu:
V stredu máme na účte -2 libry. Dosť prúser ak by ste niekedy plánovali vziať si v anglicku hoci i veľmi nízky úver. Na pár mesiacov ste bez šance. Vo všetkých bankách. To nevadí, lebo my úver nechceme - k večeru nám totiž na účet prišla výplata, takže už máme dosť na Leoparda. Štvrtok prebedákame doma s bolesťami brucha, hlavy, kašľom, celkovou slabosťou a ďalším nepodareným záväzkom prestať s fajčením. Na druhý deň už sa dá aspoň ísť do práce, tak sa aj ide. Keďže sa nám ale nepodarilo prestať fajčiť, chceme si kúpiť cigarety. Lenže bankomat nám neoblomne tvrdí, že žiadne peniaze nám nedá, nakoľko ten, kto nám vydal kartu, to zakázal. Suma sumárum - v banke máme čerstvú výplatu, ale nechcú nám ju dať. Naserie.
Pôvodne komentár ku Caliho zápisku Tak ako každý rok sa mi nakoniec rozrástol natoľko, že som sa rozhodol publikovať ho ako regulérny článok. To znamená, že ak chcete čítať ďalej, mali by ste si najprv odskočiť. Odskočiť na ten pôvodný, som myslel. Ale aj tak sa najprv pokúsim zhrnúť o čo v ňom išlo, resp. ako som ja pochopil to, o čo v ňom malo ísť.
(uhádnutá) Kevin Spacey a Morgan Freeman patria medzi mojich najobľúbenejších hercov vôbec. Prvý z nich vďaka bravúrnemu hereckému výkonu vo filme K-PAX (Svet podľa Prota), ale aj skvelému sekundovaniu hlavnej postave v The Negotiator (Vyjednávač).
Kamarát Janko Kulich mi poslal pozvánku na 10. pokračovanie festivalu Folkové Bojnice. Je to krásna akcia, ktorú sme spoločne vymysleli. Ani jeden z nás asi nikdy nezabudne ako sme v prievidzskej krčme U Zbrojnoša (ktorá vtedy vyzerala úplne ináč ako vyzerá dnes) s nekonečným nadšením načmárali dramaturgiu troch dní na papierik od účtu za kofolu. Pri prvom ročníku som ešte aktívne pomáhal ako organizátor ale potom som tieto veci prenechal Jankovi. Rozhodli sme sa začať poskromne, len s jednodňovou akciou, ale keď sa ukázalo, že menej je niekedy naozaj viac, Janko od ambícií festival zväčšovať upustil. Dnes je FolkBoj, ako ho familiárne nazývame, stále v jeho (dobrých) rukách, zvoľna presahuje hranice žánru i republiky a jeho návštevníkov zďaleka netvoria len ľudia z blízkeho okolia. Zmienku o ňom nájdete i v encyklopédii Folk na Slovensku.
Ak ešte nemáte program na 15. decembra poobede, zavítajte do Mestského kultúrneho strediska v Bojniciach. Bude dobre.